Festivalový denník MFF Karlove vary, 6.7.2014

V base ako doma

Vynikající portrét dvou notorických recidistů plánoval slovenský režisér Miro Remo původně "jen" ako svůj absolventský film - a hned se s ním dostal do karlovarské souteže.


Co vás, po vašich dřívějších spíše odlehčennějších a hravých snímcích, přivedlo k vážnému tématu recidivy?

Zmena. Nechcem sa opakovať a chcem skúšať nové veci. Priťahujú ma oba extrémy, dobro i zlo. Silné emócie s tým spojené. Navyše basa v Ilave bola blízko môjho detského výskytu. Rodná dedina Ladce je len päť kilometrov od Ilavy. Moji starí rodičia z maminej strany bývali blízko pod ňou. Vždy, keď sme ako rodinka šli okolo, zvedavo sme pozerali za múry väzenia na ostnaté drôty. Ten komplex opradený historkami z podsvetia vzbudzoval rešpekt. Vnímal som to ako exotické prostredie, kde sa dostane len pár ľudí. Veľmi som to tam chcel preskúmať podobne ako sme na dedine skúmali najrozličnejšie objekty. Neskôr na škole prišla ponuka nakrútiť v Ilave krátky šot o probléme reintegrácie a o dva roky nato sme začali na túto tému nakrúcať celovečerný film COMEBACK.  

KVIFF, festivalový denník, rozhovor s Mirom RemomJak se vám podařilo natáčet v nejstřeženější slovenské věznici v Ilavě?

Mali sme šťastie na ľudí, konkrétne na riaditeľa väznice pána Reseka a jeho spolupracovníkov, ktorí nám to umožnili. Videli nás v akcii pri nakrúcaní spomínaného krátkeho šotu o recidíve a sám riaditeľ potom naznačil, že v prípade záujmu mám dvere otvorené aj naďalej. V tom momente som nakrúcal odľahčené ironické príbehy. Rozhodne som sa na to v tom momente necítil, ale o dva roky som mu volal, či ponuka stále platí. Platila. 

Čím vás Miro a Zlatko přesvědčili, že právě oni dva budou ideální hlavní postavy filmu?

Bol to risk, nikdy predtým som ich nevidel. Opäť pomohol samotný ústav, ktorý nám za súhlasu väznených odporučil 6 odsúdených. Nakoniec zo šiestich zostali len dvaja. Prirodzene vývojom udalostí sa to utriaslo. Náš koncept bol pritom veľmi jednoduchý. Sústredili sme sa na ľudí, ktorí v priebehu roka opustia brány väznice a znova sa budú musieť starať sami o seba. Stali sme sa pozorovateľmi. Veril som v dobrodružstvo.

Jak se s nimi spolupracovalo? Platil jste jim něco za čas, který trávili s vaším štábem?

Platili sme im, najmä zo začiatku, aby nestratili motiváciu sa s nami naďalej stretávať. Najväčšie riziko projektu bolo práve v strate kontaktu. Ale myslím, že to nebolo o celé peniazoch, neskôr sme im už neplatili, peniaze odmietali. Navyše nám prachy rýchlo došli, jednalo sa pôvodne o študentský absolventský film. Spriatelili sme sa a chalani si vážili toto kamarátstvo, boli radi keď som za nimi prišiel, či sám alebo so štábom. Moc kamarátov mimo svoj recidívny revír nemajú. Cítili zodpovednosť za výsledok a snažili sa pomôcť. Prežívali to naplno. To je snom každého režiséra. 

Přibližte čtenářům váš nejúsměvnější a nejsilnější zážitek během natáčení.

Úsmevný zážitok...“ružový zvýrazňovač“. V rámci kolobehu vecí v base som videl väzňa na nádvorí kričiac do okna za mrežami na ďalšieho, či nemá ružový zvýrazňovač na podčiarkovanie textu. Veci vo vnútri majú inú cenu ako vonku. Moc úsmevných momentov prirodzene nezažijete, ale irónie a bizarných úkazov je neúrekom. Je to zvláštny ostrov zo svojimi pravidlami. Miestami som mal pocit, že som v škole v prírode pre dospelých.

Silný bol prvý deň v base, špecifická atmosféra, špecifický smrad, ale boli aj naozaj kruté zážitky. Raz mi zavolala matka zdecimovaného hlavného hrdinu, aby sme v žiadnom prípade nenakrúcali scénu pri železnici. Bála sa o svojho syna, aby neskočil pred kamerou pod vlak. Prosila ma, pretože jej vlastný syn krátko pred hroziacim uväznením povedal, že skočí v tejto scéne pod vlak. To som pri filme ešte nezažil. Samozrejme sme scénu napokon nenakrúcali a s Goldenom (hl. hrdina) sme si túto vec navzájom vysvetlili. Povedal som mu, nech neblázni, lebo z toho by sa zbláznili ďalší... 

Nedávno dávali v ČT opět dokument Heleny Třeštíkové René se stejnou tematikou recidivy. Co se vám na tomto filmu líbí a co byste tam naopak natočil jinak či vystřihnul?

Ospravedlňuje sa, ale Reného, ani filmy s podobnou tematikou som behom nakrúcania nevidel. Konfrontácia s ďalšími filmami z podobného prostredia ma vyčerpáva a ovplyvňuje. Už i tak mám v sebe kopec otázok, na ktoré hľadám v procese výroby filmu odpoveď. Je pre mňa náročné porovnávať jestvujúci film s rozrobeným filmom - polotovarom. Ak je konkurencia silná väčšinou pekne dostanete cez držku. Videl som len hraný film Prorok, ktorý zabodoval aj v Cannes,  ale po našich zažitých skúsenostiach z Ilavy pôsobil ako rozprávka. Povedal som si, že COMEBACK nakrútim aj navzdory vedomiu, že sa v tom čase produkovalo niekoľko filmov z väzenského prostredia. Silno ma táto téma priťahovala. Podobná možnosť by tu už možno nikdy nebola. Teraz nadišiel čas si všetky tie „odignorované“ filmy pozrieť, dobehnúť zameškané.

René ve filmu na rovinu říká, že nehodlá vydělávat peníze prací, protože ví, že se k nim dá dostat mnohem snáze. Není to jeden z důvodů, proč tito lidé včetně vašich hrdinů končí zase ve vězení?

Áno aj toto býva jeden z dôvodov. Stretol som sa s prípadom človeka, ktorý klesol na dno a basa pre neho bola istým vykúpením. Existujú bezdomovci ktorí si chodia posedieť na zimu do vnútra do tepla. Keď dlho fetujete môže to byť aj istá forma očisty. Samozrejme málokto do basy chce, ale bývajú situácie kedy tam ľudia odchádzajú dobrovoľne, cielene páchajú trestný čin. Vykradnú obchod, ožerú sa v ňom a čakajú pod pultom na policajtov. Smejú sa im ožratí do tváre keď nastavujú ruky, aby dostali putá. Ale nájdu sa aj takí, ochotní nabúrať obrneným transportérom do policajnej stanice na znak nesúhlasu z trestnoprávnym konaním, či takí, čo len tak pre zábavu zapália benzínku. Čo človek, to silné story.   

Jeden z protagonistů vašeho filmu říká, že se člověk musí převychovat sám, že ve vězení ho nepřevychovají. Jak je ale podle vás možné notorické recidivisty motivovat k „sebepřevýchově“?

Myslím si, že nejaká hromadne úspešná prevýchova recidivistov nie je možná. Sú to roky, to sa nedá dobehnúť nijak, život sa nedá reštartovať ako počítač. Keď vyjdete von ste pozadu o čas strávený vo vnútri. Recidivisti si skôr kladú otázku koľko vydržia vonku na slobode. Predstavte si, že viac ako polovicu vášho života ste strávili v base. Kde ste potom doma?   

Moc se mi líbila formální složka vašeho filmu včetně výborné hudby. Měl jste dopředu vymyšleno, jak by měl snímek vypadat anebo jste se během natáčení spíše přizpůsobovali okolnostem?

Formálne sme to mali vymyslené dopredu, nakrúcali sme na viac kamier so špičkovými kameramanmi Ivom Mikom, Jarom Vaľkom /Arsy-Versy/ a Máriom Ondrišom/Studený spoj/. Chceli sme sa odlíšiť od klasického dokumentu a viac sa priblížiť forme hraného filmu. Napriek tomu, že sme improvizovali hľadajúc obrazové vyjadrenia emócií spojených s recidívou. Podobne vo zvuku. S majstrom zvuku Lukášom Kasprzykom sme nekonečne dlho hľadali vhodné atmosféry, každé jedno buchnutie dverí, zvukový detail, bez kopromisov – dali sme si nesmierne záležať.  Hudobne spolupracujem s Davidom Kollarom, to je svetová extratrieda sama o sebe. Renomovaný hudobný portál PREPARED GUITAR ho zaradil medzi 101 najlepších gitaristov sveta. Davidov album THE SON, z ktorého pochádzajú tracky v COMEBACKu bol americkým magazínom GUITAR MODERNE zaradený medzi top 13 nahrávok roka. Jeho zanietenie pre vec je obdivuhodné, budete o ňom ešte počuť.

V roce 2010 jste během rozhovoru pro dokofilm.sk prozradil, že během natáčení postupujete i způsobem, kdy realitu upravujete tak, aby snímek byl divácky zajímavější. Můžete uvést nějaký příklad z natáčení, aby si divák udělal přesnější představu, jak je možné upravovat realitu a přitom zůstat pravdivý?

Pôvodný zámer sa niekoľkokrát behom nakrúcania menil vplyvom okolností. Za chodu sa zmenilo vedenie ústavu, väzni boli tajne transportovaní do iných väzníc... Takže naše predstavy sa menili priamo na pľaci a boli sme nútení improvizovať. To sme so scenáristom Jurom Šlaukom pôvodne pri vymýšľaní konceptu nechceli v takej miere. Mali sme vymyslených kopec vizuálnych scén. Chceli sme ísť formálne ešte ďalej. Chceli sme do Ilavy priviesť retiazkový kolotoč a kolotočovať sa s väzňami v začarovanom kruhy recidívy, škoda...Dodnes je mi ľúto, keď si na to spomeniem. Kde konkrétne došlo k ovplyvneniu reality neprezradím, tá hranica je často veľmi tenká. Ale vždy v našom prípade platí, že ak došlo ku nejakej konštrukcii, tak len preto, že sme potrebovali vykľučkovať zo situácie, do ktorej sme sa dostali vplyvom nepredvídateľných okolností alebo experimentovania s formou. Najväčšou krásou je pravda, nerozumiem filmom, ktoré si vymýšľajú. 

Z vaší tvorby je patrné, že příliš neuznáváte hranice mezi dokumentem a hraným filmem a rád tyto hranice stíráte. Váš snímek Studený spoj, který považujete za dokumentární, některé festivaly uvedly v sekci hraných filmů. Podle jakých kritérií vy sám rozdělujete tyto dva žánry?

Toto kritérium je úplne zbytočné, buď je film silný, alebo slabý. Naš supervízor, ročníkový vedúci na VŠMU, režisér a pedagóg Vlado Balco zvykol vravieť: „Buď vás zasiahne raketa alebo poriadne delo, alebo len striekacia pištolka. Je na vás, čo si vyberiete!“ Či je to dokument alebo hraný film je mi úplne ukradnuté.  

Původní datum premiéry mělo být už v září 2012. Proč se to tak protáhlo a jak těžké bylo rozhodování, zda uskutečnit světovou premiéru právě ve Varech?

Dlho som nebol spokojný s tým, čo sa nám s Marekom Kráľovským v strižni darilo postrihať z nakrúteného materiálu. V strižni sme tvorili výsledný scenár filmu. Beriem túto vec plne na seba, Marek je vynikajúci strihač, ale svedomie mi nedovolilo vypustiť von film skôr než budem vnútorne spokojný s výsledkom. Možno som potreboval dozrieť, neviem, ale ten pocit sa napokon chvalabohu dostavil. Dotáčal som do poslednej chvíle. Premiéra vo Varoch ma potešila, vnímam to ako domáce prostredie a nič lepšie ako Vary doma nemáme. 

Váš film se zúčastnil Doc Launch 2011. V čem byla pro vás tato akce organizovaná Institutem dokumentárního filmu užitečná?

Musím sa priznať, že vzhľadom na moju obmedzenú znalosť angličtiny to bolo pre mňa trápenie. Je pre mňa náročné hovoriť o filme pred jeho dokončením aj v rodnom materinskom jazyku. Ukážka však zaujala. Dostali sme dobrý feedback, videli kopec ľudí milujúcich film, ktorých témá nášho filmu zaujala. Získali sme energiu do ďalšej práce. Takže neľutujem, ale ďakujem.  

autor: Filip Šebek

Opens external link in new windowFESTIVALOVÝ DENNÍK (PDF formát)