Tri tváre Cinematiku: Vojtek, Remo, Třeštíková: Tvár druhá: Miro Remo

Čo je podľa vás pre väzňov najťažšie pri resocializácii?

Čas. Pred ním nikto neutečie, obzvlášť ak máte register trestov dlhší ako pokladničný blok z Tesca. Spomeňte si na svojich posledných päť, desať rokov dozadu a predstavte si, že by jednoducho zmizli a razom preskočíte o dekádu ďalej, z basy na slobodu. Dobehnúť život sa nedá, mnohí sa potom o to v zrýchlenom životnom konaní pokúšajú. Zväčša však končia vo víre recidívy. Ak človek pokorne nesklopí hlavu a neudrží krok, nedokáže to. Ale koľkí z nás „slobodných“ by to dokázali?

Ako ste našli svojich hlavných hrdinov?

Bola to súhra okolností. Nakrúcali sme v base v Ilave reintegračný šot pre jednu francúzsku produkčnú spoločnosť, niečo ako Amnesty International. Naša práca sa im páčila a tak došlo ku bližšej komunikácii medzi mnou a riaditeľom väznice. Povedal, že máme dvere naďalej otvorené. Vedenie bolo také ústretové, že nám pomohlo s výberom vhodných kandidátov. Chceli sme len, aby odsúdení do roka opustili brány väzenia, nech ich môžeme sledovať dnu i vonku. Z pôvodne šiestich vybraných sme napokon vo filme použili dvoch.

Comeback ste natáčali viac ako tri roky. Prečo to trvalo tak dlho?

Veľa vecí sme skúšali, učili sa. Experimentovali sme s formou i obsahom, napokon je to moja magisterská práca na VŠMÚ. Navyše mám najradšej, keď príbeh píše samotný život. Ďalším faktorom dokumentárneho filmu je schopnosť priblížiť sa k postave. To chce nielen čas, ale i reálne gestá, aby vôbec nejaká dôvera vznikla. Náš koncept sa neustále menil aj vplyvom možností vstupovať do priestoru väzenia. Stalo sa dokonca i to, že vybraná postava bola presunutá do iného väzenia a všetky informácie o jej presune podliehali utajeniu. Tak sme sa s ňou vo filme rozlúčili a v reálnom čase vymýšľali čo dnes nakrútiť, keďže sme už boli v base. Dôvodov je neúrekom, iste by sa našli desiatky ďaších.

Vzťahy s vedením Ilavskej väznice ste v našom minulom rozhovore hodnotili pozitívne. Zmenilo sa odvtedy niečo? Bola spolupráca bezproblémová?

Spoluprácu z mojej strany hodnotím aj napriek rôznym problémom so vstupmi do basy kladne. Môžem povedať len jedno: Ďakujem. Vedenie väzenia ako aj ľudia, ktorí na nás dohliadali, nám pomáhali a vychádzali v ústrety. Ako som už vravel, mali sme rôzne plány a sny. Boli aj také, čo neprešli sitom „cenzúry“ štátneho aparátu. Pôvodne sme chceli do basy doviezť retiazkový kolotoč. Vo víre recidívy nakrútiť silný metaforický obraz väzňov na kolotoči v začarovanom kruhu recidívy. Že sa to nepodarilo, ma mrzí zo všetkého najviac. Bolo to v období rôznych interných problémov vedúcich až k výmene riaditeľa. Vtedy sa údajne na riaditeľstve Zboru väzenskej a justičnej stráže v zložke žiadostí o povolenie vstupu objavil i pokyn nevpúšťať média, či filmárov do väzenia. Kolega filmár, ktorý tiež žiadal o povolenie nakrúcať v Ilave mi vravel, že na vrchu zložky bol veľký nápis: „Ani Remo, Comeback“. Škoda, že slovenský film prichádza o takéto obrazy.

Vsunuli ste do filmu aj paralely k vlastnému životu, aby ste sa dokázali vcítiť do hrdinov?

Viac ako 10 rokov dozadu k nám domov prišlo predvolanie na políciu v našom okrese Ilava na meno Miroslav Remo. Otec sa vrátil domov, že vraj sa splietli a predvolali mňa a nie jeho. Voláme sa rovnako. Šiel som teda na políciu, kde som bol konfrontovaný s fotografiami vykradnutých áut. Že na mieste činu sa našla aj krv, nech sa priznám. V tú noc sme šli z bordelu. Chodievali sme tam na pivo, mnohé podniky v Ladcoch vtedy zavreli. Pre nevhodné poznámky opitého kamaráta, ktorý babám vo vnútri vravel: „Kurvy nebuďte kurvy!“ sme pivo ani nedopili a skoro sme dostali cez držku. Obchádzali sme ešte raz pre istotu krčmy, či niekto nezostal sedieť vo dvore pohostinstva až do rána ako zvyčajne v tom období. Zrazu prišli policajti a legitimovali nás. Prešiel týždeň a mne brali krv v ilavskej nemocnici, keďže som sa odmietal priznať ku krádeži autorádií. O týždeň neskôr vraj DNA expertíza potvrdila, že to bola moja krv, ktorá sa našla na mieste činu. Rozčarovaný som odchádzal domov. Policajt sa lúčil slovami: „Ďalej už prípad preberie kriminálka“. Zvláštne je, že dodnes sa nikto ohľadne prípadu neozval. Vtedy som sa naposledy vcítil do tejto „hrdinskej“ úlohy, aj keď ťažko sa v súvislosti s týmito vecami hovorí o hrdinstve. V zásade všetky moje filmy do istej miery, aj keď niekedy poriadne vzdialenej súvisia s mojím vnímaním a prežitými situáciami.

Ako ste ako tvorca zasiahli do zachytenej skutočnosti?

Subjektívne v dokumentoch nezvyknem ohýbať skutočnosť nad rámec pravdivosti, chcem sa ešte ráno vedieť pozrieť do zrkadla. Pravda je krása, ona je skutočným umením.