Natočil dokument o väzňoch: Na festivale bolo úplné ticho, v base sa rehotali

Kde ste väzňom premietali dokument?

Zatiaľ iba v Ilave a v Dubnici. V ženskej base film odmietli odpremietať, údajne je pre tamojšie obecenstvo príliš zvrhlý. To ma celkom prekvapilo, nemám totiž pocit, že by ženy žili v skleníku. Najmä tie, čo tolerujú svojich druhov - recidivistov, tieto veci poznajú.

Je v base dosť možností na kultúrne vyžitie?

Basa nie je kultúrna púšť, napríklad v Ilave vystupovala Partička, ale kino je tam stále výnimočná udalosť za odmenu. Skôr si zapnú televíziu, ktorá vysiela na vnútornom kanáli  na celách. To samo je bizarné – predstavte si odsúdenca, čo je roky odstrihnutý od sveta a jediné informácie o svete má z televízie. Nečudo, že keď vyjde von, je mimo realitu. 

Aká bola počas kina atmosféra?

Trestanci sa smiali ako pri komédii. Mnoho ľudí v dokumente poznali a čo-to s nimi odsedeli. Zároveň však bolo cítiť, že to berú vážne. Samotný film je vážny a zároveň ironický. Zasmeje sa ňom iba človek, čo si už niečo kruté odžil. Je to dobrý lakmusový papierik: v Karlových Varoch na festivale sa ticho v kinosále dalo krájať, v Bratislave sa ľudia miestami zasmiali… a v base sa rehotali naplno. To je celkom výpovedné. 

Aká bola diskusia?

Rekcie od dozorcov aj väzňov boli až podozrivo dobré. Veľa ich uznalo, že sme proces recidívy zobrazili pravdivo. Tí, čo boli proti, patrili príznačne k odsúdencom za miernejšie delikty, čo sa ešte nevzdali nádeje na normálny život. Tvrdili, že nemôže byť fér vybrať zo vzorky osem tisíc väzňov na Slovensku práve tie dva nefunkčné typy, ľudí, čo to nezvládli. 

Čím väčší recidivista, tým viacej film ocenil?

V podstate to platilo. Recidivisti ukázali prekvapivú schopnosť sebareflexie a úprimného pohľadu na seba. To chce guráž. Štatistika pritom jasne vraví, že do roka sa za mreže vráti osem väzňov z desiatich. Hovoril som nespokojným, že by som rád nakrútil takého, čo na slobode vydrží. Žiaľ, vyšlo to takto a my sme to nevedeli dopredu. Iba sme ich sledovali. 

Čo vám ešte vyčítali?

Od časti intelektuálnej vrstvy väzňov zaznelo, že náš ponor do problému mohol byť viac do hĺbky. To beriem, vždy sa dá ísť hlbšie. Podľa ďalších si po našom filme ľudia vonku budú myslieť, že všetci trestanci sú nepolepšiteľní lotri a magori. To niektorých štvalo.

Zaznela aj konštruktívna kritika?

Väzni nie sú zvyknutí písať kritiky či recenzie. Skôr to boli subjektívne pohľady. Ale z textov bolo cítiť, že písali úprimne, čo mali na jazyku. 

Neskúsite zacitovať?

Jeden píše: „Film bol slabý. Nebola tam zobrazená chudoba, v akej žijeme. Treba ukázať, za aký plat pracujeme. Chýbalo tam veľa vecí: hádky, buzerácia od dozorcov.“ Súhlasím – tiež som chcel mať buzeráciu v dokumente, ale to je presne tá vec, ktorú ťažko nafilmujete.

Zaznel názor, ktorý na vás výnimočne zapôsobil?

Veľký dojem na mňa spravil názor matky väzňa. V Trenčíne sa zúčastnila inkognito premietania, hneď po filme odišla, nechcela byť na diskusii. Veľmi som sa obával, ako prijme scénu, v ktorej jej syn Zlatko opisuje sexuálne perverzný zážitok po príchode na slobodu, keď s priateľkou beštiálne súložil. Tŕpol som, ako to matka spracuje a potom ma prekvapil jej nadhľad. S akousi materinskou láskou sa nad to povzniesla. Často sa mi stáva práve toto: že sa v duchu trápim a potom som pozitívne prekvapený statočnými reakciami.

Býva veľa byrokracie, ak idete do väzenia premietať?

Dá s to zvládnuť. Normálne si podáte žiadosť a prídu vám podmienky. Nesmiete fotografovať, podrobené kontrole je asi i to, čo väzni napíšu. Len premiéru dokumentu v Ilave s prítomnosťou novinárov nám vedenie zamietlo. Dodnes neviem prečo.

Nakrúcať vám dovolili a premietať nie?

Pomery sú v base veľmi premenlivé, s tým musíte počítať. Ako v každej štátnej firme, je tam veľká fluktuácia zamestnancov, ktorí sa presúvajú z miesta na miesto vo väzenskom systéme. Ktovie, možno to má strategické dôvody, aby sa zabránilo spolčovaniu s väzňami. Faktom je, že dlhšie ako päť rokov vydrží vo funkcii máloktorý riaditeľ väznice.

Aké máte s filmom plány?

Chceme robiť premietania na školách, problémom je nálepka filmu prístupného od osemnásť rokov. Všetko to závisí od povolenia jednotlivých riaditeľov školy. Podľa mňa sú tie prekážky nezmyselné. Kto má právo určovať, od koľko rokov film bude prístupný?

Čo televízia?

RTVS odvysiela Comeback bez scény, o ktorej sme hovorili, pretože jej vyšlo v právnej analýze, že sa to dá vyložiť ako navádzanie na pornografiu. Nechce riskovať pokutu od Rady pre vysielanie a retransmisiu. A to ešte dokument ten zážitok ani priamo neukáže, je tam len prerozprávaný. No aj to vraj prekáža. Napokon sme tých 40 sekúnd po tuhom boji vystrihli. V dnešnej ére internetu je to celé smiešne. Sú to iba ďalšie klince do rakvy našich verejnoprávnych médií. Nemôžete ukazovať realitu, lebo je to nevhodné. To je neuveriteľné.

Posuňme sa od Comebacku k vášmu filmu o slovenskej kultúre. Na internete už funguje zbierka na distribúciu Cooltúry. Ako to s ňou vyzerá?

S materiálom ideme do strižne, premiéru chystáme na október. Bude to dosť práce, s kamerou sme navštívili sme veľa akcií: Šlágeparáda, kopanie hrobov v rámci krajín V4, novoročný výstup na Ostrú Malenicu z obce Slopná, sánkovačka v Prešove. Alebo súťaž v prednese básní Pavla Koyša, posledného postkomunistického ministra kultúry. Tá sa dodnes každoročne koná v mojej rodnej obci. Takto to znie bizarne ale pre film je to ako stvorené.

Čo ste chceli ukázať? Že Slováci sú barbari?

Nechceli sme len ukazovať, že je národ barbarský a nekultúrny. Chceli sme aj ukázať, že je čarovný. Jednoducho prídete medzi bačov kdesi pri Očovej a ukážete, že z tej profesie vyžaruje niečo pozitívne. Bača je podľa klišé primitív pri ovciach, ktorý chľasce celý deň. Mňa však nezaujíma táto väčšinová pravda. Chcem ukázať, že napriek všadeprítomnému nadávaniu na kultúru existujú ľudia, väčšinou tí jednoduchší, ktorí paradoxne dokážu niečo vytvoriť. Nehovorím, že vždy kultúrne na úrovni, ale je to veľmi ľudské. 

Vám sú tieto akcie sympatické?

Keby som sa ocitol na mítingu strany Smer, ku ktorej určite sympatie necítim, možno by som cítil sympatiu k megalománii, kde nájdete filmové zážitky. Podobne súťaž v prednese ľúbostných básni na počesť zosnulého Pavla Koyša. Bežný človek by tam nešiel. My sme tým však nechceli opovrhovať. Zažili sme niečo, čo by som pred nakrúcaním nepovedal: že aj táto akcia má svoj zmysel. Je to zrkadlo, návrat do minulosti.

Aký má pozitívny zmysel, že ľudia recitujú zašlé verše komunistického papaláša?

Napríklad sa stretnú dve vzdialené generácie: sedemdesiatroční a štrnásťroční. Oni recitujú básne a vy cítite niečo silné. Sledujete pohromade prekvapivú kombináciu ľudí. Nečakal som ani vo sne, že budem počuť skvele zarecitovanú báseň, čo ma osloví. Toho súťažiaceho diskvalifikovali, pretože si nevybral pôvodnú slovenskú tvorbu, ale stalo sa to. Hlavné je dať akcii šancu, nie všetko vopred kritizovať. To je veľká nuda. Chcem porozumieť, prečo sa tí ľudia stretávajú. Pre nich je to sviatok. Je to skanzen. Do skanzenu sa predsa tiež chodí.

Vráťme sa k súťaži v kopaní hrobov. To skutočne existuje?

Áno, na trenčianskom výstavisku. Súťažia družstvá z krajín V4, hodnotí sa rýchlosť. Tentoraz zvíťazili domáci - Slováci nielenže súťaž zorganizovali, ale si aj najrýchlejšie vykopali hrob. Existuje krajšia metafora stavu tejto krajiny? Riešila sa tam aj maďarská otázka, pretože Maďari si svoj hrob vykopali poslední, ale zase, jama bola najkrajšia. Maďarský porotca trval na tom, aby bola udelená cena aj pre dizajn. Takže toto sledujete s pocitom, že celá akcia kopíruje správanie politických špičiek. Je to omnoho výpovednejšie ako sledovať čo kto vraví v parlamente. To tu bolo milión krát a nikoho to nezaujíma.

Autor: Miloš Krekovič, DenníkN
Link na internetovú verziu rozhovoru: https://dennikn.sk/59558/nakrucal-vaznov-teraz-im-ten-film-premieta/