Miro Remo: "Mám rád emocionálne filmy."
Absencia hlbšieho povedomia o kontinuite na Slovensku postihuje mnohé oblasti, bohužiaľ aj dokumentárny film. Je nepochybné, že by sme sa z dobrých dôvodov mali hlbšie zaujímať aj o obdobia slovenského dokumentu, ktoré predchádzali tvorivému a realizačnému nástupu výraznejšej dokumentaristickej skupiny absolventov približne z prelomu storočí - tej skupiny tvorcov, ktorú Pavel Branko svojho času nazval „Generáciou 90“. Z obdobných dôvodov by sme sa už teraz, keď ešte tvorcovia ako Kerekes, Vojtek, Lehotský a iní potvrdzujú svoj zástoj na scéne oceneniami na mnohých filmových festivaloch, mali zaujímať aj o kontinuitu s budúcnosťou. Kto a čo príde po „Generácii 90“?
Ďalšia generácia? Miro Remo druhý zľava
Z množstva diplomovaných absolventov dokumentu na bratislavskej VŠMU za ostatné desaťročie žiaľ veľa výrazných jedincov nevieme vymenovať (niektorí nádejní sa po jednom - dvoch pozoruhodných tituloch vytratili z povedomia), nehovoriac už o pomenovaní akejkoľvek skupiny či generácie. Pracovným nasadením a čiastočne tvorivými výsledkami v oblasti v poslednom období z nedávnych absolventov zaujala hádam len Zuzana Piussi.
V piatom ročníku dokumentu, v ateliéri Vlada Balca svoje štúdiá práve končí Miroslav Remo. Hoci má na konte v podstate len dva tituly, s oboma zaznamenal značné úspechy na mnohých filmových festivaloch: študentské práce Studený spoj a Arsy – Versy získali v pomerne krátkom čase množstvo cien.
Hoci sa Remo svojou budúcou tvorbou možno nakoniec nebude výrazne podielať práve na kontinuite slovenského dokumentárneho filmu v jeho prísne tradičnom ponímaní, náš rozhovor bol myslím zaujímavý a hádam bude podnetný aj k viacerým otázkam súčasného dokumentu. Nemáme vo všetkom rovnaký názor: napríklad na druhové rozlíšenie filmov, ani na posledný záber jeho najnovšieho filmu. Možno však bude ten rozhovor zaujímavý a podnetný práve preto.
Ladecký večný regrút, 1980, réžia Miroslav Remo st.
Miro, vo vašom prípade zrejme platí, že jablko nepadlo ďaleko od stromu. Vyrastali ste v rodine filmára, a i keď váš otec nepatril k „vyvoleným slovenského filmového Olympu“ – bratislavskej Koliby, bol „len“ nadšeným filmovým amatérom zo zapadnutých Ladcov, jeho niektoré filmy rezonovali v celoštátnom kontexte amatérskej scény. Podnietilo teda domáce prostredie aj váš záujem o film?
Hoci som vyrastal vo filmárskej rodine a mali sme doma osmičkovú kameru na film, ja som sa k robeniu filmov dostal až teraz, na vysokej škole, na VŠMU. Predtým som iba trochu fotografoval a to, čo robil otec a ujo, som vnímal len okrajovo. Napríklad cez kroniku ladeckého filmového klubu (AMFI klub Ladce), ktorá bola u nás doma. Ako dieťa som v nej rád listoval.
Váš otec v priebehu osemdesiatych rokov minulého storočia rezonoval predovšetkým dvoma titulmi: dokumentom Ladecký večný regrút a potom akýmsi paradokumenom, humornou mystifikáciou Vedecké pojednanie o vtákovi kohákovi. Ako na vás tie filmy vtedy, v čase vzniku pôsobili, majú nejaký podiel na tom, že ste sa dali na dokument?
Film Ladecký večný regrút je o starom pánovi, ktorý stavia máj1 na dedine, v Ladcoch, je to film z roku 1980. Vedecké pojednanie o vtákovi kohákovi je myslím z roku 1983. Ja som kvalitu týchto filmov objavil až nedávno, keď som sa začal venovať tejto téme v mojej diplomovke a v pripravovanom filme o amatérskych filmároch.
Vedecké pojednanie... Miroslav Remo st. (vľavo)
Poznal som tie filmy samozrejme z detstva, ale vnímal som ich skôr ako zápisy udalostí zaznamenané filmovou kamerou. Udalostí, ktoré sa stali v dedine, ktoré máme doma archivované. Nevnímal som to ako nejaké dielo. Neboli to filmy pre detského diváka, neoslovili ma vtedy, neviem, či ma v detstve zaujímalo niečo iné ako Steven Segal a podobné filmy. Keď má chlapec 10 alebo 12 rokov, tak si prirodzene vyberie takýto žáner, Kevina, Sám doma a neviem čo všetko bolo vtedy ešte. V tom veku človek ešte nedokáže ohodnotiť, že je za tým niečo, že sú v tom aj dejiny obce, komunity, obrazy ľudí, uvedomí si to až oveľa neskôr, keď sa to všetko už vytratí. Tým, že človek dospieva, začne si uvedomovať, že tá doba je nenávratne preč, že detstvo sa skočilo.
Narodil som sa v roku 1983, takže ten film mapuje našu dedinu v období, keď ja som ešte nežil. Ľudí z filmu som poznal, ale už o niečo starších a tam som ich videl v ich najlepších rokoch. To je zaujímavý filmársky poznatok, že film ktorý natočíte, môže byť o 10 - 15 rokov oveľa hodnotnejší. Keď sa film podarí, časom hodne rastie. Samozrejme po 50 rokoch stráca, lebo naň už nikto nie je napojený, ale takých 20 – 30 rokov film žije, keď je dobrý. Tak toto mi možno dali amatérske filmy môjho otca, neviem...
Miro Remo
Ako ste sa dostali k štúdiu dokumentu?
Pôvodne som študoval mechatroniku v Trenčíne. To je odbor venujúci sa mechanike a elektronike, riešia sa tam otázky elektromechanických a robotických systémov, napríklad v automobilkách. Dva roky som to študoval na vysokej škole, až som zistil, že to nie je to, čo by som chcel. Učí sa to na Trenčianskej univerzite, to je škola, čo má teraz tie problémy. Skúškami som v pohode prechádzal, ale jednak mi došlo, že to nechcem robiť v živote, že to nie je ono, žiadny dobrý pocit z toho neliezol. A film? Keď človek vyrastá v takej rodine, možno ho to poznačí, ani sám pritom o tom nemusí vedieť. Ja som sa hlásil pôvodne na strih a na kameru, tam ma však nezobrali. Nespomínam si, že keď sa naskytla príležitosť študovať dokumentárny film, či som už vtedy tušil, že dokument je zrejme najvšestrannejšia filmárčina, že tam človek môže robiť všetko, vlastne aj kameru aj strih aj mnoho iného. Na dokument ma prijali a bolo asi dobré, že ma predtým na strih ani kameru nezobrali.
Studený spoj
Prejdime k vášmu prvému filmu Studený spoj. Keď som ho rozoberal v recenzii2, napísal som, že ho nepovažujem za dokumentárny film, ale že mi to neprekáža, že je to zaujímavé dielko. Uznal som, že je v tom filme silná dokumentárna zložka, že je tam mnoho autentického, napríklad vo vnímaní krajiny, pocitov a vzťahov, aj keď je to všetko v konečnom dôsledku v službách pevnej dramaturgickej konštrukcie, ale opakujem: vôbec mi to neprekáža a preto sa mi ten film páči. Bol som k vám a k filmu „spravodlivý“?
Studený spoj
Ja som sa na cestu tohto spôsobu rozprávania vybral preto, lebo som potreboval filmom niečo povedať, zaujať nejaký postoj, vyjadriť, čo si o tej téme myslím. V predchádzajúcich ročníkoch som robil filmy tak, že som najprv zaznamenával skutočnosť a potom som sa snažil nejako to postrihať, dostať autentický materiál do nejakej ucelenej formy, aby sa to dalo pozrieť. Ale zistil som, že niektoré veci jednoducho nedokážem kamerou zachytiť, že záznamom bezprostrednej reality neviem niektoré témy uchopiť tak, aby z toho vyšlo to, čo má z toho má liezť.
A tak som skúsil inú metódu, ktorá sa mi osvedčila a ktorá sa mi páči. Spočíva v tom, že najprv realitu odpozorujem. Čo som videl a čo som v téme zažil následne dopracujem, využijem to vo vopred premyslenom tvare, ktorý sa rodí aj s pomocou určitej fikcie. Aj v prípade Studeného spoju sme to zhustili, vznikol malý príbeh, pridali sme Björk, ktorá tam vytvorila hudobný a možno aj emočný presah. Myslím si, že to pre mňa bola veľmi dobrá škola a bol to prvý titul, ktorý ja považujem za svoj ozajstný film. Lebo to bola cesta. Cesta ako robiť filmy, ktorú som vtedy našiel. Začal som točiť to, čo som chcel a nie to, čo mi realita ponúka. V tom je ten najväčší rozdiel.
Neriešite teda, či je to dokument alebo hraný film? Ako by ste Studený spoj označili? Treba ho vôbec niekam zaradiť?
Podľa mňa netreba riešiť, či je nejaký film dokumentom alebo či sa jedná o hraný film, u mňa rozhoduje, či je ten film dobrý. Keby som mal rozhodnúť, čo je Studený spoj, pre mňa je to stále viac dokument. Lebo ku hranému filmu vedie úplne iná cesta.
Pre mňa však v kinematografii existuje aj čosi ako vyššia méta, o ktorú sa aj ja pokúšam: urobiť dobrý film, ktorý je hraný rovnako ako dokumentárny. Pre mňa je ideálny film taký, pri ktorom človek už vôbec nevie, kedy je dielo hraným filmom, kedy dokumentom, keď má problémy to určiť a je veľmi ťažké to analyzovať. Takéto spojenie dvoch druhov, režijných postupov a spôsobov mi príde veľmi zaujímavé.
Ja som v týchto otázkach niekde úplne inde, ale hádam to nevadí. Myslím si, že je dôležité mať v niektorých otázkach filmových druhov jasno. Studený spoj som prijal preto, lebo sa mi zdalo, že sa netvárite, že je v ňom všetko stopercentne autentické. Kvitoval som, že fikciu a hru priznávate a že dokument v tom filme ste nepredstierali za každú cenu.
Ten film nepovažujem za hraný preto, lebo hoci tam bola určitá hra, bola to hra, ktorá úzko súvisí s pravdou, ktorá v tom priestore existuje. Nevymýšľali sme si nič, čo by sa vymedzovalo nad rámec toho, čo sa v tom dome v skutočnosti deje, alebo čo tie postavy zažívajú. I keď sme tam inštalovali dievča z úplne inej rodiny, a využili sme aj prvky fikcie, čiže čosi z postupov hraného filmu, sú to všetko len špecifické tvorivé postupy, detaily, a tých dokumentárnych prvkov je v tom filme oveľa viac.
Studené industriálne prostredie filmu
Čiže dokumentárne, autentické je tam čo? Vzťahy, emócie, atmosféry?
Atmosféra, vzťahy, brutalita prostredia... Vzťahy sú v skutočnosti ešte chladnejšie ako v tom filme, ale brutalita prostredia, teda že Ladce sú natoľko nehostinným priestorom, to je trochu prehnané. Je to určitá kompenzácia, aby vo výsledku aj vzťahy nabrali väčšiu vážnosť. Lebo zachytiť človeka v tých najbrutálnejších scénach je veľmi ťažké, keďže sa jedná o dokument. To sú reálni ľudia, ktorých točiť pri autentických situáciách jednoducho nejde. Ja do detailov neviem, čo sa v tom dome deje, viem len, že ten človek bol potom zavretý v base, takže... Takže to, čo sme my natočili je len slabý odvar toho, čo sa tam naozaj deje.
Bol váš protagonista ochotný spolupracovať na „biografickom“ námete filmu? Nedošlo mu to...?
On vedel o čo sa jedná, lenže dostal pár korún. Pre nich každá stovka znamená prilepšenie, lebo nemajú peniaze, sú nezamestnaní, nedostávajú sociálne dávky, každá koruna je im dobrá. Normálne sme spísali zmluvu, riešili sme to dohodou.
Jeho afekt je autentický? Lebo je skutočne výborný.
Ten afekt je celý hraný a je výborný. Klobúk dole, ako to ten človek odohral. My sme ho najprv dlho burcovali, hodne mi pomohol aj kameraman Mário Ondriš, bol som vtedy ešte len tretiak, on už piatak a poznal atmosféru z hraných filmov. Veľmi pomohol tej scéne vyburcovaním hlavného hrdinu. Kamera aj zvuk boli vnútri a režisér stál vonku a čakal, lebo v dome nebolo dosť miesta. Vedeli sme, že sa bude rozbíjať, že sa pôjde do tuhého, tak sme nechceli, aby sa to muselo opakovať. A tá scéna dopadla dobre, až brutálne.
Arsy - Versy
Poďme k vášmu druhému filmu, Arsy – Versy. Vyhľadal som si v slovníku, čo to znamená: Hore nohami. Napadlo mi, že film má preto anglický titul, lebo autorovi nenapadlo niečo trefné po slovensky. Uznávam, že anglický názov je zaujímavý až tajuplný, jeho slovenská verzia by bola naopak veľmi polopatistická. Hore nohami znie obyčajne, všedne.
Z nakrúcania filmu Arsy - Versy
Je to presne tak. Nazvať film Hore nohami, alebo Netopier, to by nešlo... Nám išlo o nejaké zaklínadlo, aby to bolo také magickejšie. Ten film má istú mágiu, aj obrazovú aj hrdinovia sú zvláštni, istá magika tam podľa mňa je a funguje a išlo o to prispôsobiť k tomu aj názov. Arsy – Versy sa zrodilo jednoducho: pozrel som si slovník a prvé čo tam bolo pri hore nohami bolo Arsy – Versy, v americkom aj v anglickom slangu. Je pritom zaujímavé, že ani Angličania ani Američania väčšinou tento výraz nepoznajú. Pýtal som sa na to prostredníctvom mailov viacerých Američanov, či je to dobrý názov. A oni povedali áno, je to dobré, aj keď nevedeli, čo to znamená. Že to mám tak nechať, že to nejako cítiť. Ten názov inak vznikal pol roka, Netopier, Hore nohami... všetko bolo slabé. Arsy – Versy – to sa mi páči!
Pokračovanie rozhovoru nájdete na 
Dokofilm.sk
Použité fotografie: DOKO, archív Mira Rema, Juraj Ištvaník