Giovanni Teodori z talianskeho Film Festival della Lessinia o Raději zešílet v divočině
Úvaha o slobode, spriaznenosti bratov Klišíkovcov a o tom, ako sa príbeh dvoch divokých excentrikov mení na univerzálne dielo o láske a ľudskosti.
Dvaja takmer identickí muži sú oddelení stenou. V stene je malý otvor. Jeden z nich si potiahne zo jointu, potom priložia ústa k diere a dym vydýchnutý jedným končí v pľúcach druhého. Dvojičky Franta a Ondra Klišíkovci majú cez 60 rokov, žijú na Šumave, chovajú zvieratá, pijú, fajčia trávu, hádajú sa, potom sa udobria a objímu. Zdá sa, že nechali ďaleko za sebou väčšinu konvencií, ktoré riadia „normálne“ životy. Na pár desiatok minút vyzerá film Raději zešílet v divočině presne tak, ako sľubuje jeho názov: pobavený príbeh dvoch bláznov, ktorí si za životný model zvolili český vidiek, kúpele v pŕhľave a vybičovanú excentrickosť. Potom Miro Remo, Slovák (ročník 1983) a režisér tohto diela v súťaži 32. ročníka Film Festival della Lessinia, začne divákovi tento prvý dojem pomaly brať z rúk.
Najprv prichádzajú ich telá, dom, zvieratá, jointy, alkohol, nepravidelnosť dvoch životov, ktoré akoby odmietli akúkoľvek formu vonkajšej disciplíny. Potom však prídu básne a z nich vyžaruje jasnosť, ktorá mení celkový pohľad na to, čo sledujeme: verše schopné v týchto excentrických existenciách odhaliť dve duše, ktoré si kladú univerzálne básnické otázky o láske a zmysle našich životov. A vzápätí sa obraz stáva ešte zaujímavejším a komplexnejším, vynára sa minulosť odboja a politického angažovania: disidentský odpor voči komunistickému totalitizmu, samizdat, verejné uznanie za ich angažovanosť a riziká, ktoré podstúpili. V inej scéne jeden z nich zakričí: „Sláva Ukrajine!!!“ Ich ústranie neznamená ľahostajnosť voči svetu ani úplný odchod z neho.
Presne toto bol typ cesty, ktorú chcel Remo načrtnúť: „Na začiatku to vyzerá ako úsmevný a zvláštny príbeh dvoch divokých dvojičiek žijúcich v lesoch. Potom sa však vynárajú hlbšie vrstvy existencie; chcel som, aby divák prešiel od počiatočnej fascinácie k objaveniu ich vnútorného sveta a veľkej ľudskosti, ktorá sa v nich skrýva.“
A keď sa ho pýtam, či sa tento život na Šumave dá chápať ako pokračovanie ich dávnej rebélie, režisér nemá pochybnosti: „Sú to absolútni rebeli. Ich existencia je priamym odmietnutím spoločenského tlaku.“
Raději zešílet v divočině je však príliš jemné dielo na to, aby z nich robilo laických svätcov nekonformizmu. Sloboda, ktorú si zvolili, má svoju cenu. Ich telá sú poznačené, opotrebované, staršie než ich reálny vek. Vnútri tohto obalu však stále bývajú dvaja chlapci. Je to jedna z najkrajších tenzií filmu: hmota podlieha, túžba nie.
Je tam scéna s vnútorným dialógom pred zrkadlom, kde sa na vek hľadí bez zľutovania. Telo patrí niekomu, kto vie, že sa už nemôže spoliehať na príťažlivosť mladosti, no túžba po druhom pohlaví si stále vyžaduje svoje právo na existenciu. Remo v tomto kontraste spoznáva jedno zo základných jadier filmu: „Ich telá slabnú a starnú, ale vnútri majú stále energiu, humor a emócie dvoch chlapcov. Nikdy neprestali snívať a túžiť.“
Túto vitalitu považujem za heroiskú a zároveň zúfalú. Je v nej určitá melanchólia, ktorá pramení čiastočne aj z toho, čo sa v ich životoch nestalo: ženy, ktoré tu už nie sú, stratené možnosti, cesty, ktoré každá voľba uzatvára.
Preto horiaceho snehuliaka, ktorý sa netopí, čítam ako metaforu tvrdohlavej mladosti: niečo horí, stravuje sa, a predsa neustupuje. Je to moja interpretácia a režisér mi odpovedá: „Radšej vytváram magické a poetické obrazy a nechávam divákovi slobodu precítiť ich a interpretovať.“ A práve tu sa možno jasnejšie črtá „rozprávka“, ktorú režisér spomenul počas diskusie s publikom v sále. Raději zešílet v divočině suspenduje čistý realizmus, premieňa Šumavu na mentálny aj geografický priestor a ponúka nám obrazy bez jediného jednoznačného významu. Nie je to však jednoznačný príbeh o krásnom živote tých, ktorí opustili civilizáciu: „Nechcel som natočiť naivnú rozprávku o živote v prírode. Ich život je tvrdý, izolovaný, plný každodenných konfliktov.“
Útek pred tlakom a spoločenskými konvenciami nepriniesol len slobodu a autenticitu, ale aj samotku, námahu, odriekanie. Film teda neukazuje ich ústranie v kategóriách víťazstvo vs. porážka. Ukazuje ho ako voľbu. A každá voľba podľa mňa obsahuje to, čo sa získava, aj to, čo sa stráca.
Avšak možno najradikálnejšia z ich volieb sa týka toho, že spolu žijú aj naďalej. Po väčšinu filmu je prekvapujúco ťažké rozoznať od seba dvoch bratov, pokiaľ kamera neukáže amputované Frantovo predlaktie. Remo mi rozpráva, že v strižni zámerne pracovali na vytvorení tejto neistoty a zvažovali, kedy bude divák schopný rozoznať jedného od druhého. „Na povrchu vyzerajú takmer identicky, ale vnútorne sú to dve veľmi odlišné bytosti: jeden hľadá absolútnu slobodu, druhý potrebuje rutinu a stabilitu.“
A tak sa vraciam k radikálnosti bratstva: najprv vidíme dve telá a dve tváre, ktoré sú takmer zameniteľné, a potom sa z filmu dozvedáme, že neexistuje nič menej zameniteľné než dve ľudské bytosti. Zdieľajú tvár a väčšinu svojho životopisu, ale túžbu a slobodu prežívajú odlišne. A predsa si ani jeden z nich nedokáže skutočne predstaviť sám seba bez toho druhého. Môžu existovať dočasné odstupy (stena), nepohodlie, nekompatibilita. Hádajú sa, a dosť. Vzájomne sa privádzajú do šialenstva. Protirečia si. Konflikt sa však nikdy nestane definitívnym odsúdením toho druhého: nie je odstránený, je prekonávaný. A práve tu toto dielo definitívne prestáva byť filmom o dvoch excentrických podivínoch a stáva sa filmom o láske. Remo mi to hovorí bez zaváhania: „Mojím hlavným záujmom bola láska medzi nimi. Pre mňa boli ako manželský pár, ktorý spolu žil od narodenia do šesťdesiatky. Hádajú sa a kričia po sebe, ale ich puto zostáva nezničiteľné.“
Keď sa ho pýtam na pasáž, v ktorej obaja hovoria o Hitlerovi a Putinovi ako o mužoch neschopných lásky a stavajú ich do protikladu k sebe ako k „deťom lásky“, rozhovor sa ešte viac rozširuje: „Môj film je o láske, empatii a vzájomnom porozumení. Obaja bratia nám ukazujú to, čo nás robí skutočne ľudskými – schopnosť milovať a robiť dobro nad rámec vlastného osobného záujmu.“
Ich sloboda sa teda nestotožňuje so samotou, ale buduje sa vnútri puta dostatočne pevného na to, aby unieslo konflikt: vyhli sa mnohým pravidlám spoločnosti, ale nikdy sa nevyhli jeden druhému. Toto puto, ktoré ich chráni a umožňuje im žiť tak, ako si prajú, sa však v protiváhe stáva aj „novou pascou, v ktorej zostávajú spolu zatvorení“.
Je to najkrajší paradox filmu: puto, ktoré umožňuje slobodu, je zároveň tým, čo ju obmedzuje. Útočisko sa môže stať väzením bez toho, aby tým prestalo byť útočiskom.
Dvaja bratia, stena medzi nimi, malý otvorený prechod, výnimočný vzťah, dvaja ľudia, ktorí spolu zdieľali celý život, hodinu po hodine, deň po dni. Vo svojej výnimočnosti ma tento vzťah naučil jednu vec o bratstve: je to puto, ktoré si nevyberáme, od ktorého sa môžeme vzdialiť, proti ktorému sa môžeme vzbúriť, ale ktoré naďalej meria dôležitú časť našej identity.
Na konci sa možno šialenstvo vo filme Raději zešílet v divočině zmenilo: už to nie je excentrickosť dvoch mužov, ktorú som veril, že vidím na začiatku, ale radikálnosť, s ktorou sa rozhodli žiť, milovať a zostať sami sebou.
Autor: Giovanni Teodori
Zdroj: 
Lessinia Film festival