Život je o tom dobrom

Čo ťa viedlo k tejto téme?
Po Arsy-versy som hľadal nejakých podobných "magorov", teda ľudí, ktorí sa dívajú na svet inak. Ten bežný život je uzavretý v klietke každodennosti, fascinujú ma ľudia, ktorí si slobodne žijú a sú šťastní. Detská radosť, to je moje. Keď je dospelý dieťaťom, to ma baví. Braňo videl Arsy-versy, stretli sme sa, zistil som čo všetko robí... Fascinujú ma ľudia, ktorí sa pustia strmhlav do vecí. Trčí z toho amatérčina, človečina, láska k tomu, čo robia. To je ďaleko progresívnejšie a obohacujúcejšie ako naše „centrálne“ umenie. 

Pre čitateľov, ktorí nevideli tvoj film Arsy-versy, za ktorý si získal viaceré ocenenia, priblíž o čom bol...
Film je životným príbehom matky a jej syna Ľuboša, ktorý otočil svet hore nohami. Ľuboš unikol zo sveta ľudí, aby žil v čo najväčšej symbióze s prírodou, odletel na planétu kde žijú len motýle - inteligentné bytosti. Svoju životnú energiu koncentrovanú s neuveriteľnou dávkou empatie vtesnáva do jeho amatérskej fotografickej a filmovej tvorby. Vrcholom jeho prírodnej fascinácie je jedinečný výskum netopierov. V komunikácií s fascinujúcim tvorom otočeným dolu hlavou sa pokúša o maximálne porozumenie medzi človekom a zvieraťom. Oporou v jeho bádaniach, ale i žovotnou oporou mu vždy bola jeho mama. Tá má však dnes cez 70 rokov a tak sa prirodzene obáva o budúcnosť svojho syna. "Čo s tým deckom ďalej bude?" vraví. Ľudia, ktorí ho "poznali", si mysleli, že je blázon, ale len dovtedy kým nevideli film hore nohami. Teraz sú z toho oni blázni!

V čom sa Arsy-versy tak páčil Braňovi?
Arsy je veľmi úprimný film, na nič sa nehrá, má srdce. Myslím, že toto Braňo podobne ako mnohí ďalší, ktorí film videli a ocenili aj pocítili. 

Vyhľadal Braňo teba alebo ty jeho? Len tak zmosta doprosta ťa požiadala o film, alebo ako to bolo?
Braňo ma zaujal, svojím životom, výzorom, prejavom, je to fasa filmový hrdina. Stálo zato niečo urobiť a verím, že toto je len začiatok našej spolupráce. Ale aj keby nič iné už ďalej nevzniklo nevadí.  Šlo to prirodzene samo a napokon vznikol film na pomedzí medzi portrétom Braňa Jobusa a štúdiou prostredia festivalu, ktorý sám organizuje. 

Ako sa nakrúcalo s Braňom?
Veľmi ľahko. Bol som miestami dokonca režisérom štatistom. Braňo má v hlave jasno, netreba z neho dolovať veci, presne formuluje myšlienky, svoju životnú filozofiu. Napriek tomu sa strihalo podstatne ťažšie. Dalo poriadne zabrať /strihali sme to 5 mesiacov/ z toho vyskladať prirodzený s ľahkosťou sa odvíjajúci príbeh bez známok pátosu a prázdnych fráz. 

Povedz o štábe niečo viac?
V štábe bola súčasná autorská špička našej generácie, ľudia, za ktorých dám ruku do ohňa, keď bude treba. Som rád, že ešte nezabudli robiť „umenie“, že nevyhynuli tí, ochotní vstúpiť do nekomerčného projektu s odhodlaním urobiť maximum. Mal som k dispozícií troch asistentov – režisérov Katarína Hlinčíková, Juro Šlauka, Marek Urban , každý z nich prispel svojím autorským pohľadom za pomoci kameramanov: Jaro Vaľko, Ivo Miko, Mário Ondriš, Lukáš Teren, Denisa Buranová, Juraj Ištvánik, zvukári Ján Hetmer, Mišo Džadoň, Rišo Fullek, Maťo Hlaváč, Ján Hanušovský. Pomerne veľká to rodina. Festival je krátky, preto toľko ľudí, toľko kamier, toľko pohľadov. Z nazhromaždeného materiálu sa nám so strihačom Robom Karovičom podarilo uštrikovať film. Produkčne projekt zastrešili Zuzana Jankovičová a Norma Kráľovská. Veľká vďaka všetkým Vám kamaráti, ďakujem. 

Vieš si spomenúť na nejaký moment, kedy ste sa s Braňom pri nakrúcaní nezhodli? Kto „vyhral“?
Pamätám si ako Braňo chcel, aby vo filme neboli nadávky, ale ponúkol originálne riešenie a nakoniec tam zostali, a ešte k tomu dačo i pridal. Myslím, že takto je to lepšie. Som s tým riešením nadmieru spokojný, ale viac neprezradím. Braňo je komunikatívny invenčný umelec, nehádže flintu do žita v prípade, že si myslí niečo opačné. Rešpektoval môj pohľad na vec. Za to mu patrí vďaka. 

Niektorí príliš energickí ľudia sú v konečnom dôsledku až únavný. Je Braňo iný? Vie ľuďom naopak energiu dodať? Dodal ju aj tebe či ľuďom zo štábu? (nemáš príhodu?)
Vysávačom energie v mojom prípade nebol, naopak. Aj keď tento názor som už počul. Môžem hovoriť za seba. Mne ju dodal svojím osobitým prístupom. Už len to, že sa oslobodil od rutinnej každodennosti v jeho milovanej atomovej elektrárni, kde roky pracoval na údržbe je super. Povedal si, že dosť a hurá na veci, čo ho bavia, tešia a žije z toho spokojne. Pre mňa je to signál hovoriaci: „nepodliehaj komerčnému tlaku, rob to čo cítiš a bude dobre!“ – to je parádna energia. Koľko je takých?  

Vystrihali ste z konečnej podoby filmu veľa materiálu? Bolo niečo, čo sa vám nezdalo pre diváka vhodné? Alebo aký bol kľúč? Iste ste nakrútili veľmi veľa materiálu...
Nakrútili sme cca. 60 hodín materiálu. Istotne sme vystrihli aj dobré scény, ale aby film fungoval ako príbeh musíme ho nekompromisne častokrát zostrihať. Pritom sa človek nevyhne ani situácií, keď musí vystrihnúť najlepšiu scénu. Tu sa to našťastie nestalo. Zvolený princíp bol pomerne jednoduchý a dal by sa charakterizovať ako film o človeku, ktorý prestal piť, aby začal znova naplno žiť. 

Ktorý moment, ktorú scénu máš vo filme najradšej ty?
Záverečné titiuky sú veľmi vydarené. Pod nimi je obraz rána nesúci špecifickú atmosféru „Upratéky“. Ľudia vstávajú a v človeku doznieva celý festival, za párečky, kofolu, prípadne pivečko zbierajú všetok bodrel do mechov. Upratujú dobrovoľne, lebo chcú. To ráno na Vetroch v sebe nesie silné emócie, čo každému filmárovi robí dobre. Braňo to má dobre vymyslené, ale i tak ma to prekvapilo. Boli ste niekedy na festivale, na ktorom by návštevníci sami po sebe všetko pekne poupratovali? Ja nie.    

V Arsy-versy hrá dôležitú úlohu hudba. Zneje v ňom Straussova skladba Tak vravel Zarathustra a rovnako silno pôsobí aj valčík Na krásnom modrom Dunaji. Ako funguje hudba vo filme o Braňovi?
Hudba na hudobnom festivale je nosnou časťou filmu. Kedže sa film dotýka alkoholizmu podriadila sa tomu i hudobná dramaturgia. Tiež podporuje líniu „slobody“. Vybrali sme songy, ktoré v sebe nesú túto informáciu a konfrontujú tak diváka s jeho vlastným vedomím. 

Ako dlho vznikal film?
Film vznikal prevažne na dvoch ročníkoch Vrbovských vetrov.  Vo filme sa to ale môže divákovi javiť celé ako jeden jediný ročník. Prvý rok pršalo a my sme mali pocit, že by malo aj zasvietiť slniečko. Braňo si tiež prešiel tŕnistým aj tým svetlejším obdobím. Nakrúcali sme týždeň. 

Prečo ste sa rozhodli pre rámcovanie festivalom?
Festival je Braňove dieťa, prestal piť a urobil ho. 

Recidivisti majú najväčší problém s návratom do života, s reintegráciou. Jediné, čo môžeš urobiť, je snažiť sa zabudnúť na to, že si bol na niečom závislý. Závislým ostávaš naďalej, hľadáš len nové závislosti, ktoré tvoj život nasmerujú inam. Festival je výsledkom jeho pozitívneho snaženia sa. Nemáš pocit, že si mal ísť hlbšie v osobnej rovine?
Najskôr som chcel, ale povedal som si, že nechcem urobiť ďalšiu sociálnu drámu a oslobodil som sa od našich zakorenených konvencií dramatických stvárnení osobného života. Každý život je zložitý a nekompromisný, zo všetkého sa dá urobiť tragédia, aj z nabudeného Braňa aj zo mňa. Myslím, že je lepšie na niektoré veci zabudnúť, aby život nebol len spytovaním svedomia. Je potreba robiť aj iné filmy, filmy s dávkou pozitívnej energie. 

Aké je posolstvo filmu podľa teba?
Šír dobro, konaj slobodne a bude ti lepšie. Neutop sa v zle, lebo život je aj o tom dobrom. Slobodný budeš len vtedy, keď sa staneš sám sebou. Aj keď to znie trápne je to, čo sme chceli, aby sa tam dostalo. 

Téma alkoholizmu vo filme?
Ako som už vravel, je prítomná. Alkoholizmus ako jedna z foriem závislosti zasahuje do osobnej slobody človeka. Pod jeho vplyvom sa človek mení. Braňo tento proces zasahovania vo filme popisuje. 

Imponuje ti Braňov zmysel pre humor?
Keby mi Braňov zmysel pre humor neimponoval, nerobím o ňom film. To by bolo vidno. S Pánom Bratom sú pre mňa obaja slovenskou kultúrnou svätou dvojicou. Keby bolo takých umelcov na Slovensku viac, by sa mi tu ľahšie i dýchalo. To sú presvedčení ľudia. Nevypredávajú koncerty, ale chodia so svojím programom po školách - tam vidno tú úprimnú snahu. Väčšina médií sa od takýchto vecí dištancuje, majú radšej trápne do nekonečna rozvíjajúce sa seriály, opakujúce sa kauzičky, nagelovaných pajácov, celebrity, sexuálne škandály, atď.. My Slováci to vo svojej každodennosti žerieme, nemáme čas rozmýšľať. Večer si pozrieme televízne noviny plné príspevkov ustráchaných novinárov, ktorí sa pýtajú politikov predom dohodnuté otázky a všetci sa tvárime, že vieme čo je demokracia a sloboda jednotlivca. Treba vypnúť vymývače, pozrieť z okna na krajinu, zísť dole po schodoch, vyjsť kamsi na kopec a rozhliadnuť sa kým nám všetkým život medzi prstami pretečie.

Pán Brat je tiež špeciálny človek. S jeho pretekmi Formula 0, dostihmi na húpacích koňoch alebo neuveriteľnými hudobnými nástrojmi. Koľko priestoru sa vo filme ušlo jemu?
Pôvodne som myslel, že sa bude jednať o dvojportrét, ale v strižni sme potom rozhodli s Robom Karovičom inak. Pán Brat výborne dotvára atmosféru festivalu i filmu. Je to ten prvok, ktorý milujem. Keď už si myslíte, že viete o čom je ten či onen záber, scéna, nastúpi Pán Brat. Vynaliezavosťou obdarený a legendárnymi hláškami prekypujúci klincuje o sto šesť. Paráda.   

Akí súrodenci sú Braňo a Andrej? Príkladní? Dozvedel si sa o nich niečo viac?
Nijak zvlášť sa nepoznáme, prakticky len z nakrúcania, alebo z príprav na nakrúcania, ale páčia sa mi obaja. Ako som už povedal, robia to, čo ich baví. Ako malé decká sa hrajú a to podobne imponuje aj mne. Príklad v prípade Braňa je jasný. Presťaň logať a začni makať a možno sa ti podarí niečo zmeniť a začneš sa znova smiať ako dieťa.  

Distribučné plány?
Uvidíme, snáď naša verejnoprávna nakoniec usúdi, že Vrbovský veter je naozaj verejnoprávny. Ja neprestávam veriť, že hej. Podobne ako Braňo i film by si len ťažko hľadal cestu k divákovi bez internetu a pravdepodobne sa neskôr v plnom rozsahu objaví zadarmo aj tam. Keď oň neprejavia záujem žiadne TV, tak ho prosto pustíme medzi ľudí. Nech si žije svojím virtuálnym životom. Je tu i možnosť spojiť Vrbovský veter s filmom Pohoda a premietať v kinách, uvidíme. Všetkých Vás pozývam 4.7. 2014 po zotmení na námestie do Vrbového na celosvetovú premiéru. 

Ďalšie filmárske plány?(môžeš k tým filmom doplniť niečo viac?)
Po piatich rokoch práce by mal ísť do kín Comeback, ktorý premierujeme 6.7. 2014 v Karlových varoch na festivale, robíme film o Richardovi Müllerovi. Robíme aj na filme Cooltúra, čo by mala byť obrazová prechádzka kultúrnymi fenoménmi na Slovensku.

Nie je náročné robiť na viacerých filmoch súčasne? Nestane sa ti napríklad, že po pauze – ako aj v prípade Vrbovského vetra, keď sa nakrúcalo na dvoch festivaloch s ročnou prestávkou – sa tvoje pôvodný zámer niekam posunie? Alebo skrátka veci začínajú vychádzať inak, ľudia sa zmenia... Či potom?
Je to ťažšie ako robiť len na jednom projekte, ale keď chcete existovať ako filmár a popritom využívať výhody kapitalistického zriadenia, nič iné vám nezostáva. Buď sa zavriete doma a šolíchate roky jeden projekt, hlavu máte plnú existečných problémov, alebo sa vyberiete cestou viacerých projektov a tým pádom ste na tom finančne násobne lepšie. Vybral som si variant B. Čas v dokumente hrá podstatnú úlohu, áno, čim dlhšie točíte tým lepšie pochopíte to čo robíte. Ešte som nevidel film, ktorému by čas nepomohol, keď hovoríme o jeho nakrúcaní. Ľudia časom pochopiteľne tiež viac spoznávajú nás za kamerou. Vzťahy sa do filmu prenášajú v plnom rozsahu a podobne ovplyvňujú i výsledok celého snaženia, réžia je z veľkej časti o komunikácií, neradno ju podceňovať.

autor: Ada Jung, Zuzana Lišková, foto: Alan Hyža