Film.sk, Marek Urban, 4.12.2016

Richard Müller: Nespoznateľný?

Písať o filme, ktorý je označený za „dokumentárny“, založený na „skutočných udalostiach“ alebo skrátka inšpirovaný „realitou“, je vždy o to väčšia výzva, o čo viac sa film zaoberá udalosťami, ktoré sú spoločensky pálčivé, dôležité alebo jednoducho zaujímavé. Depresia Richarda Müllera bude pre istú skupinu ľudí nepochybne pálčivá a dôležitá (dekonštrukcia reprezentácie Müllera ako populárnej ikony, manžela, milenca, otca, no takisto dekonštrukcia reprezentácie depresie ako sociálneho a ešte stále nie úplne odtabuizovaného fenoménu) a pre istú skupinu ľudí bude nepochybne zaujímavá (bulvár a jeho priaznivci).


Pre transformáciu slovenskej filmárskej komunity môže byť pálčivá a dôležitá aj postava samotného režiséra Mira Rema, najmä po kauzách s Pohodou či Cooltúrou – a analogicky môžeme predpokladať, že mnoho nevôle vyvolá i Richard Müller: Nespoznaný. Výzva písať o takýchto filmoch je to teda najmä preto, lebo samotný film z kritiky zvyčajne zmizne – realita za ním preváži a strhne na seba celú pozornosť. Filmová kritika sa tak poľahky zmení na celospoločenský komentár a otázka, čím je film výnimočný, čo prináša, čím rozširuje našu skúsenosť, zostane visieť vo vzduchu.

Samozrejme, naša reprezentácia dokumentárneho filmu ako filmu spätého so skutočnosťou tomu napomáha a v tomto prípade ani samotný Nespoznaný nie je bez viny. Zlovestne znejúci titulok v úvode, ktorý film označuje za „producentskú verziu“, nás vytrháva z diegetického, filmového univerza a upriamuje našu pozornosť na niečo, čo zďaleka presahuje rámec filmového rozprávania a vyvoláva pochybnosti: Bol film cenzurovaný? Je tu niečo v neporiadku? Prichádzame ako diváci o niečo podstatné? Táto rovina (mimo) filmu je rovnako súčasťou diváckeho zážitku a nemožno ju z neho jednoducho odfiltrovať – ak by sme ju však chceli použiť ako perspektívu, ktorou by sme nahliadali na celý film, bolo by to značne ochudobňujúce.

Aby som to vysvetlil, filmy ako Rytmus: Sídliskový sen či 38 o živote a smrti Pavla Demitru čerpajú svoju zaujímavosť zo svojich protagonistov. Patrik Vrbovský i Demitra zastávali významnú rolu v hierarchii istých spoločenstiev a ich aktuálna dôležitosť (alebo symbolický kapitál, ak chceme použiť slovník Pierra Bourdieua) sa preniesla aj na filmy o nich. Realita sa tak stala ozvláštnením filmu – film čerpal z popularity svojich protagonistov – a nie naopak.

Ak by sme o titule Nespoznaný hovorili ako o filme o Richardovi Müllerovi, o cenzúre, o Mirovi Removi, o anestetickom účinku popkultúry, zredukovali by sme ho na prchavý film o súbore historicky a lokálne podmienených fenoménov, ktoré už čochvíľa stratia svoju pálčivosť, dôležitosť i zaujímavosť. Richard Müller: Nespoznaný pritom ašpiruje na niečo iné. Veľmi iné. Kým v prípade filmov Rytmus: Sídliskový sen či 38 bolo cieľom vypovedať životné – skutočné – autentické – reálne príbehy ich protagonistov, Nespoznaný ide za príbeh.

réžia Miro Remo

Záber z filmu Richard Müller: Nespoznaný, réžia Miro Remo

Pretože Richard Müller: Nespoznaný je ako obraz od Lautreca.

Zatiaľ čo o niekoľko parížskych ulíc ďalej maľoval Degas svoje krehké baletky, Henri de ToulouseLautrec zachytával tanečnice v Moulin Rouge a prostitútky. Tieto ženy neboli žiadne popkultúrne hviezdy. Skrátka, na Lautrecových obrazoch nás nezaujíma konkrétna žena, jej príbeh, jej život. Zaujíma nás obraz samotný. Zaujíma nás však preto, lebo dokáže sprostredkovať istú skúsenosť, ktorá sa viaže s figúrou na ňom. Spotené telo prostitútky po milovaní sa s desiatimi neumytými robotníkmi. Vyčerpanosť tanečnice po noci strávenej v kabarete. Koketnosť. Vášeň, spaľujúca, deštruktívna. Hlad. Túžba. Presýtenosť. Odpor. Lautrecove obrazy prostitútok nevystihujú konkrétne ženy. Ony vyzdvihujú rysy, črty. Jeho obrazy nezískavajú silu z príbehov konkrétnych ľudí, ale zo svojej vlastnej matérie a napriek tomu odovzdávajú skúsenosť svojich figúr nám všetkým. Zrazu dokážeme cítiť to, čo cíti prostitútka po sexe s desiatimi upachtenými chlapmi, a nielen to, zrazu jej dokážeme porozumieť a neodsudzovať ju. (Alebo znechutene odvrátime zrak ako dobová francúzska spoločnosť.)

Nespoznaný má rovnakú ambíciu. Ašpiruje na zachytenie istého rysu, ktorý by mohol byť prenosný naprieč kultúrami – naprieč časom. Richard Müller, spevák, otec, milenec, manžel, partner, už viac neexistuje, jeho obraz je dekonštruovaný a vystavaný nanovo. Už viac nezáleží na tom, kto Müller je či nie je, jeho obraz je transformovaný na to, aby sme sa mohli stotožniť s niečím všeobecne ľudským. Nespoznaný ašpiruje na prekonanie lokálnosti tým, že všetko to, čo si myslíme, že o protagonistovi vieme, premieňa v zmäti protichodných obrazov a konštruuje nanovo.

Perspektíva, ktorú film ponúka, je podvratná. Začína sa detailom na krk Heleny Vondráčkovej a ďalej sa prejavuje iba implicitne. Je to perspektíva hodenej rukavice. Kamera sníma z odstupu, pozoruje dianie vo veľkých celkoch. K protagonistovi pristupuje takmer neosobne, pozoruje ho, no nie je v jeho bezprostrednej blízkosti. Nepreniká cez hradbu tiel, ktoré protagonistu chránia. Film nehovorí s protagonistom priamo, komentuje iba extrémne kontrastným strihom. Protagonista pôsobí ako zranené zviera, ktoré je uzavreté a udržiavané v klietke, pretože to vyhovuje celej plejáde ľudí, ktorá je od neho fnančne či citovo závislá. Film však nepreberá perspektívu opatrovateľov a rozhodne necíti k protagonistovi ľútosť. Samotný film, ukrutná juxtapozícia scén, ktorá ukazuje, aký protagonista bol a aký je teraz, ten absolútne zdrvujúci protiklad medzi plnohodnotným životom a pomalým umieraním, akoby mal prebudiť hlboko skrytú emóciu – hnev, nesúhlas, odpor, vlastne čokoľvek, čo by pripomínalo životnú energiu a nie ohryzenú kuraciu kosť.

réžia: Miro Remo

Záber z nakrúcania filmu Richard Müller: Nespoznaný, réžia Miro Remo

Dramaturgia filmu nie je postavená na výstavbe klasického príbehu. Štruktúra rozprávania by sa dala charakterizovať ako neustála konfrontácia scén s dvomi základnými témami: vášeň verzus depresia. Nesmierna tvorivá energia verzus človek, o ktorého sa musíme postarať. Autor, ktorého vonkoncom nezaujímame, verzus chlapec, ktorému chýbajú kamaráti. Muž so silou verzus muž, ktorý je zlomený. Film vŕši jednu scénu za druhou v divokom tempe, ich vzájomná juxtapozícia vytvára dojem nesmiernej naliehavosti. V tejto kompozícii sa striedajú pocity bezmocnosti s pocitmi exaltovanej radosti, pocity beznádeje s túžbou žiť.

Nespoznaný nás však pokúša, pretože ľútosť je lákavá. Budeme sklamaní zo straty génia? Budeme ľutovať zraneného človeka? Pripojíme sa ku skupine opatrovateľov a budeme chlácholiť? Uzavrieme to s tým, že kariéra umelca si vyžiadala svoju daň, alebo s nejakým iným ľútostivým klišé?

Nespoznaný nás vrhne do bezprostrednej blízkosti človeka, čo nahradil kokaín obrovským vysmaženým stehnom z kuraťa, ktoré pre kokteil antidepresív nedokáže udržať v trasúcej sa ruke. Lenže Richard Müller: Nespoznaný nám dáva na výber. Môžeme pristúpiť na túto hru a prijať status quo. Môžeme sa uspokojiť so súčasnosťou, môžeme akceptovať to, kto sme – a tým môžeme pokojne spávať ďalej ako doteraz. Alebo sa môžeme konfrontovať s tým, kým sme, dať sa vyburcovať, nakopnúť, znechutene kričať, bežať, bojovať.

Nespoznaný stojí na strane života. Čo môže vyzerať ako neúcta, pretože to nie je pekný film. Ale to nie sú ani Lautrecove obrazy. Chcú viac.

Richard Müller: Nespoznaný (Slovensko/Česko, 2016) _RÉŽIA: Miro Remo _SCENÁR: M. Remo, Marek Kučera _KAMERA: M. Remo _STRIH: Marek Kráľovský _HUDBA: Richard Müller a Fragile _ÚČINKUJÚ: R. Müller, Soňa Müllerová, Iva Bittová, Wanda Wolfová, Ema Müllerová, Adnan Hamzič, Braňo Kostka, Soňa Norisová, Jana Golisová, Helena Krajčiová, Svetlana Rymarenko, Slavo Košecký a iní _MINUTÁŽ: 90 min. _HODNOTENIE: • • • • ½

Autor: Marek Urban ( vedecký pracovník Ústavu divadelnej a filmovej vedy SAV )
Link na článok: Opens external link in new windowhttp://www.filmsk.sk/cislo/nove-cislo-12-2016/recenzia