PUNK IS DEAD
„Najšokujúcejšie na Pohode je, že je tu toľko rôznych ľudí a nikto nie je voči nikomu nepriateľský, všetci sú proste v pohode.“ Pjoni
V roku 2010 oslovil Michal Kaščák mladého talentovaného dokumentaristu Mira Rema so zákazkou nakrútiť o festivale film. Ročník 2010 bol po predchádzajúcej katastrofe pre Pohodu kľúčový a výber režiséra pre film, ktorý má podporiť pozitívny imidž festivalu tak isto. Výber padol na režiséra s osobitým autorským prístupom, na filmára, ktorý so študentským filmom Arsy-Versy prevrátil svet študentských filmových festivalov hore nohami, podobne ako hrdina jeho filmu svoj pohľad na okolitý svet. Je dosť možné, že v zadávateľovi vzbudil Remo dôveru ako rojko v rojkovi. Dúfal, že chlapec, ktorý ospieval netopierieho muža z Ľadcov, sa dokáže vcítiť do jeho oduševnenia pre hudobný festival a vzdať mu svojím filmom hold, ktorý bude brať divákov za srdce minimálne ako Arsy-Versy, alebo ešte lepšie ako jeho – Michala Kaščáka Vivaldi na trenčianskom letisku. Rozhodol sa zle. Pohoda podľa Mira Rema napriek problematickej dramaturgii a pokrivkávajúcemu tempu ako autorský film obstojí, ako reklama však pravdepodobne nie, keďže ju toto leto na festivale nepremietli, napriek tomu, že to mali pôvodne v pláne a film zakázali premietať aj kdekoľvek inde.
Nevieme ako konkrétne znelo zadanie, výsledný film sa však sústreďuje na mapovanie zákulisia festivalu viac než na samotné koncerty. Otvára ho scéna, v ktorej vidíme neznámeho muža ladiť klavír a mimo obraz počujeme hlásenie z vysielačky, ktoré vyzýva k hľadaniu neidentifikovateľného indivídua, neoprávnene sa motajúceho po pódiách a zákulisí. Zatvára ho rovnako neoficiálna hra na klavíri, ktorého zvuk je nasnímaný zvnútra nástroja, takže okrem skladby počujeme aj vŕzganie jeho „vnútorností“.
Gro filmu tvoria autenticky zaznamenané situácie z každodenného fungovania štábu na čele s všadeprítomným a do krajnosti oduševneným riaditeľom festivalu Michalom Kaščákom. Drobné, výborne vypointované etudy zo zákulisia sú najsilnejšou stránkou filmu. Všadeprítomné vysielačky, ktoré pokrývajú celý areál festivalu a bicykle ako hlavný dopravný prostriedok sú leitmotívom a dynamizujúcim prvkom tohto typu scén. Kaščák dostáva hlásenie, nasadá na bicykel a ide do akcie, aby svojím príznačne extrémistickým spôsobom riešil či už potrestanie chlapcov zo štábu, ktorých nachytali so stopami po alkohole v krvi (v štábe je 0 % tolerancia alkoholu) alebo vybavenie stretnutia domácej hudobnej legendy Chór vážnych muzikantov s ich britskými „bohmi“ Stranglers. Takýmto spôsobom si dokonca odbehne absolvovať vlastný koncert so skupinou Bez ladu a skladu. Táto línia filmu vytvára v divákovi dojem obdivuhodného nasadenia a perfekcionizmu organizátorov hraničiaceho s útlakom pracujúcich. Scéna štábu spiaceho na matracoch, schodiskách a medzi melónmi pôsobí priam až surreálne.
Svoj pôvab má aj línia komentátorov – párik náhodných českých návštevníkov festivalu, ktorí ako keby vypadli z nejakej českej komédie alebo skôr TV estrády.
Naopak pasáže, ktoré zachytávajú samotnú atmosféru festivalu prípadne dianie na pódiách, čiže časti, ktoré by pravdepodobne organizátori festivalu a zadávatelia filmovej zákazky videli vo filme najradšej, pôsobia zdanlivo nadbytočným a retardujúcim dojmom. Ako keby oficiálna stránka festivalu a dobre naladení, pestro oblečení, oddychujúci a pekní mladí ľudia neboli pre tvorcu filmu dostatočne fascinujúcim objektom. Ak sa však divák nechá uniesť voľným plynutím filmárskeho pozorovania, dokáže nájsť zaľúbenie aj v týchto žánrových obrázkoch „pohodového“ publika, v ktorých sa zdanlivo nič nedeje. Obrazové kompozície vypointované osobitými detailmi pripomínajú miestami poetiku starého holandského majstra dokumentu Beerta Hannstru vo filme Alleman. Nerada by som toto prirovnanie preháňala z formálnej stránky, keďže obraz a zvuk Removho filmu dosahuje na väčšine metráže filmu prevažne reportážnu kvalitu a dramaturgia filmu pripomína skôr intuitívnu mozaiku než sebavedomé rozprávanie profesionálneho dokumentaristu. V celej svojej roztrieštenosti je však toto dielko natoľko originálne, nápadité v parciálnych ako obsahovo tak formálne a sympatické vo svojej neschopnosti zapredať pozorovateľský talent, že paradox vo forme nezvládnutej reklamy nahráva do karát režisérovi. Keď sa líder kedysi kultovej kapely Bez ladu a skladu uvidel ako so slzami na krajíčku a blčiacim pohľadom náboženského vodcu opakuje do mikrofónu 2x po sebe ten istý naučený text (nebol si istý, či jeho prejav išiel hneď na prvýkrát do reproduktorov), pochopiteľne sa začervenal.
Celkový obraz o jeho diele – festivale je však prevažne pozitívny, a to navyše v neplagátovej forme, ktorá by mohla byť pre diváka podstatne akceptovateľnejšia ako priamočiara reklama. Nájsť správnu mieru medzi pátosom, ktorý festival Pohoda so sebou nesie a ktorý pravdepodobne aj sám Kaščák chcel vo filme vidieť, a triezvym pohľadom na masovú akciu pre mladých ľudí a neskĺznuť pritom do gýču nie je ľahké. Mirovi Removi sa podarilo povýšiť blikajúcu hlučnú a nezmyselnú filmovú „diskoguľu“ svojho predchodcu Marcela Nevína (videá z predošlých rokov nájdete na stránke www.pohodafestival.sk) na film, ktorý vytvára v divákovi vzťah k zobrazenej udalosti a ponúka mu dôvod stráviť s ním 50 minút svojho života. Pozitívne výpovede protagonistov, ako je mladučký hudobník Pjoni alebo tak trochu panoptikálny pán, ktorý docestoval z Čiech s retiazkovým kolotočom a celou rodinou vyvolávajú úsmev, ale aj dôveru. Intelektuálsky úškľabok, ktorý prečnieva z týchto obrazov a ktorého sa Michal Kaščák zľakol, je práve tým potrebným kúskom entropie, ktorá otvára filmové dielo vesmíru. Keby Pohoda Remov film uviedla, Kaščák by z toho vyšiel ako moderný Don Quijote a pár extrémnych fanúšikov Pohody by si zanadávalo na „pseudointelektuálnych“ filmárov. Lenže títo starí punkáči sú útlocitnejší ako ženské a dnes už nerobia revolúciu, ale produkty.
Článok je prevzatý z časopisu 
Kinečko, autor: EK