Literárny týždenník, 1-2/2017, Eduard Grečner, 20.1.2017

Na margo REMOVHO filmu RICHARD MÜLLER: NESPOZNANÝ - PÔSOBIVÉ DIELO

Hádam to vyplýva zo samotnej podstaty umenia, že vzniká z podnetu krízy umelca, ktorá rozkmitá jeho vnútro, pričom krízy môžu byť (a pravidelne aj sú) dvojpólové, po čínsky: jin i jang. Pre divákov je vždy dojemné sledovať pútavé zákruty a špirály hmloviny, z ktorej umelecké dielo vzniká.


Eduard Grečner: Richard Müller: NepoznanýPriebeh takéhoto magického procesu nám poskytne tentoraz skvelý film Mira Rema, ktorý sa v ňom pokúsil o nemožné: spoznať dnes už kultového speváka a básnika Richarda Müllera, pochopiť a spodobiť jeho hlbiny, jeho krivolako sa vinúcu a aj veľmi hrboľatú životnú a umeleckú dráhu, často do seba nepreniknuteľne zakliesnenú, a dožičí nám poprehŕňať sa v plodoch i tŕňoch tejto unikátnej umelcovej púte životom. Sledujeme spolu s jeho kamerou viditeľný svet, viditeľný príbeh, tvorca filmu nás s úspechom a zasvätene ponára do toho najzaujímavejšieho priestoru: do „neviditeľného" vnútra človeka a umelca ozaj nie každodennej úrovne, ktorou prevyšuje o mnoho palcov dnes už pomerne slušnú úroveň slovenskej populárnej hudobnej produkcie. Prevyšuje ju odvážnym obnažením (nie tým povestným) toho, čomu pre nedostatok vedeckej preskúmateľnosti pomocne hovoríme „duša". Reč je o dominantnej téme Removho krásneho filmu, v ktorom nás už v jeho nadpise síce pripravuje na neúspech, no odmení nás nezvyčajne zaujímavou cestou tvorcu, ktorý ako hrdina v báji Sizyfos poctivo a zanovito valí svoj balvan do vrchu, hoci o svojom osude vie všetko. Bolestivý pôrod Müllerových spievaných básní režisér neukáže, ale prekrásne nás sprevádza napätím ľudských osudov, ktoré plodia ich krásu. Müller dominuje pred nami v dvojpolohe básnika a speváka, ktorý sa nič neusiluje ani skryť, ani odtajiť, iba spieva svoje príbehy, a občas vidíme, ako sa trápi a ťažko nesie svoje mohutné telo, ako nepočuť, ale vidieť, keď si vzdychne, a ako vyčerpaný oddychuje, už-už sa vzdať. Režisér túto pocitovú horúcu lávu majstrovsky pretavuje do štruktúry filmu tak, že ani nezbadáme, ako umne zliepa minulosť s prítomnosťou, lebo sme stále zaujatými voyaeurmi intímneho procesu tvorby. Film nám to umožní, ale aj film sám musí byť rovnocenným umením, aby k tejto konsonancii mohlo prísť. Svet umenia hudby a umenia filmu musia čarovne spolu vibrovať vo vzájomnom súlade.

Remov film v širších súvislostiach nie je len o hudbe, ale aj o tvorbe ako takej. Vzdelaný divák vie a vidí aj to, aká ťažká, zložitá a riskantná práca je samotný film a jeho mnohoročná tvorba, aké zradné sú úskalia náhod a príhod, rekonštrukcií a konštrukcií. Cíti chvenie zámeru a výsledku, páľavu a žiaru neopakovatel'ného okamihu zachyteného kamerou v skúsených rukách práve vtedy, keď sa prítomnosť mení na minulosť nikým nepredvídaná. Umenie byť tam a vtedy, keď to mizne a ostáva iba záznam v kamere, aby sa potom strihom priradil k záznamu o pár rokov staršiemu a vytvoril tým celkom novú realitu, ktorá už vlastne realitou nie je, lebo sa stala metaforou. V Removom filme je pár takých poetických zásnub dvoch umení, za ktoré mu môžeme poďakovať, pretože nám jeho nadanie pomohlo vnímať a precítiť nadanie a rozmer Richarda Müllera, moderného igrica.

Na margo Removho filmu Richard Müller: Nespoznaný

Boli to kedysi dávno potulní muzikanti, speváci, herci, ránhojiči, zariekavači, žongléri, kúzelníci v jednom, ktorí spievali na jarmokoch a hodoch tklivé milostné balady, príbehy o osudových výhrach i prehrách prebásnených do piesní. Takúto funkciu dnes očividne prevzala populárna pieseň, nie vždy tak hlboko osobne precítená, ako by mala byť a ako jednoznačne je v tvorbe Richarda Müllera. Povedané s Kraskom a jeho veršami: „na ktorých je krv prischnutá." Toto sa všetko podarilo Mirovi Removi vtesnať do svojho roky namáhavo a trpezlivo skladaného, vo výsledku mimoriadne pôsobivého filmu, ktorého pointa je dojímavá, pretože naozaj, Richard Müller odchádza z filmu naskutku „nepoznaný", lebo všetko poznať, to by už bola próza a nie poetické filmové dielo, ktorého jadrom je tajomstvo. 

Autor: Eduard Grečner, Literárny týždenník, č.: 1-2/2017