Mám v počítači bordel, ale dvakrát

Na práci mám najradšej pocit, keď sa to celé skončí. Poviem si, stálo to za to, inak by tu nebolo nič, aspoň čosi som spravil. Nemám pocit prázdna, vôbec nie, ten mám, keď je koniec vnedohľadne. Ale som vytrvalý. Zožieram sa v tej vytrvalosti. Keď už sa projekt rozbehne, vždy ho dorobím. Potenciál nie je nekonečný, mesiac sa zaoberať niečím, čo nakoniec nevznikne, mi príde ako veľký luxus.

Všetko, čo natočím, archivujem. To vyžaduje nákupy dosť veľa harddiskov. Mám ich asi 40, to je dokopy asi 50 terra dát, možno aj 100. Mám počítač, kde mám všetko, dokonca mám aj jeho zálohu, aby som vždy mohol nadviazať, keby sa čokoľvek s ním stalo. Raz mi chybou windowsu zmizli dve terra, otriasol som sa, ale dodnes som smutný, aj keď sa vlastne nič také nestratilo. V zálohách som systematický, v počítači mam síce bordel, ale všetko dvakrát.

Výlety sú moje návraty do detstva. Do Ameriky som si zobral so sebou ručnú kameru Lomokino (na fotke). Vznikol z toho videoklip pre žílinskú kapelu Swanbride, takže vlastne to nebol tak celkom útek od roboty. Kúpil som 50 normálnych 35-mm filmov, natočil som dokopy 13 minút, použil z toho tri. Bežne, keď točím, použijem sto ku jednej, tu sa to nedalo, to by som musel so sebou vláčiť 500 filmov.

Vie ma vytočiť, keď sa maká a ľudia okolo mňa sú unavení. Ja som vo švungu, baví ma to a niekto ma vyrušuje takou blbostou, ako je únava? Veď aj ja som unavený a hladný, ale to som dávno nechal niekde nižšie. Postupom času som zistil, že môj vnútorný stav nemá až taký dôležitý vplyv na kvalitu celého filmu, takže dnes cez to dokážem v pohode prejsť, nedať to najavo. lba tak, že dovtedy som vysmiaty, a potom som normálny. Ale ešte pred desiatimi rokmi, keby mi to niekto urobil, už s ním asi ani nerobím. 

Nárazovo mám pocit, že toto už nie je hrdosť, ale pýcha. Veľmi výrazné to bolo, ked som dotočil Arsy-Versy a prichádzala cena za cenou, každé dva-tri dni. Myslel som si, že čokoľvek natočlm, že to takto bude furt. Potom som urobil film o Pohode, ktorý ani nešiel do kín, vlastne nikam. Som zaň ochotný dať ruku do ohňa, ale vtedy som si uvedomil, že ten predošlý úspech bola možno náhoda a že ešte musím dosť makať. Ale s tým prišla sebadôvera, a to sa pri filme hodí, keď potrebujem presvedčiť l'udí na svoju stranu.

Žartujem, keď mám strach. Smiechom prekonávam, keď som v úzkych. Bol som napríklad na brutálnom kolotoči s kamarátom, ktorý to má tak isto. Smiali sme sa ako hovădá, pritom sme sa obidvaja báli ako sviňa. Asi je to adrenalín, vyrastal som na extrémnej dedine, pri cementárni. Naháňačky, že sme sa báli o život, bavil som sa lepšie, ako na americkom filme. 

Nemám žiadne životné krédo. Tieto veci mi prídu trápne. Zobrat si v určitom štádiu bytia za svoju nejakú vetu je nebezpečné. To je ako tetovačka, dáš si ju a po desiatich rokoch, kristepane! Celkovo mám problém, že by som sa mal podobaf na nejaký vzor, lebo tých je málo. Iste, ovplyvnili ma ľudia, ktorých si za isté veci cením, ale nenazval by som ich životné vzory, lebo za X ďalších vecí si ich zas vážiť nedokážem. Vzor je pre mňa dokonalá postava. Až mýtická.

Autor: Elena Akácsová, foto: Boris Németh