Filmovým médiom očarení
Oslovila ma kamarátka Eva Križková: "Neprispel by si do nového časáku o filme, do KINEČKA?" Eva je šéfredaktorka a ja rád magorov do kultúry. Ta reku, že hej. :). Malo sa jednať o článok, rozhovor Mira Rema s Jarom Vaľkom pri príležitosti ocenenia kameramana Jara Vaľka v Polsku, kde Arsy-Versy získalo cenu na prestížnom kameramanskom festivale CAMERAIMAGE. Chceli sme tam aj ísť s Jarisom, nevedeli sme sa dlhšie rozhodnúť, ale po tom ako mi Jaris do telefónu povedal...bolo mi napokon v tom okamihu všetko jasné: "A šak to len dajaký kameramanský festival, ta to nič...".
Film je kolektívna robota. Netrvalo dlho a zistil som to aj ja – niekedy v prvom ročníku na dokumente. Zistenie to bolo príjemné, aspoň nebudem na všetko sám – povedal som si. Len kde nájsť tých ľudí? Tak ako som študoval, všímal som si navôkol ľudí, čo sa točia okolo filmu. Videl som pri prvej tímovke, že Tobiáš Potočný je už pomerne skúsený zvukár. Vedel ovládať stroj, ktorý u mňa do dnes budí rešpekt – Nagru. Spolu sme neskôr spravili Studený spoj. Čo to sme si odsedeli v zvukovom štúdiu.
Filmovým médiom očarení ľudia sa nehľadajú ľahko aj napriek tomu, že náš ročník som považoval za silný. To si ale každý myslí práve o tom svojom ročníku. S kameramanom som prvý krát spolupracoval až v tretiaku na už spomínanom filme Studený spoj. Mário Ondriš vtedy vniesol svoje skúsenosti do filmu, s ktorým som absolvoval bakalára a mne bolo jasné, že je to správna cesta a obohacuje ma.
Foto: Premietanie Arsy-Versy v Prešove, vpredu Jaris a Ľuboš z Arsy-Versy, fotografoval tiež Jaris.
To už bol zo školy preč človek, ktorého som po očku sledoval prostredníctvom jeho fotografií a klipov. V tom období sa mi zdali mimoriadne. Sledujúc Jarisove (Jaro Vaľko – pozn. red.) stránky, cítil som sa úplne filmársky malý. Preklikal som ich v úžase z čistoty a krásy, energie, ktorá v tých fotkách a klipoch bola, je. Jaris si u mňa získal veľký rešpekt vďaka svojej práci. Čudoval som sa, prečo si takého človeka nedrží katedra kamery zubami nechtami. Z VŠMU odišiel sám, sám vie najlepšie prečo. Režisér pred každým filmom rieši otázku obsadenia štábu. Kameraman a zvukár sú pre mňa dve najzákladnejšie voľby. Možno povedať, že kameraman stojí ešte vyššie, bez zvuku sa točiť dá. Arsy-Versy si vyžadovalo slobodného, zasneného, možno to nazvať i naivného – sám sa považujem za naivného človeka – muža za kamerou. Človeka, ktorý verí snom a uverí snu hlavnej postavy, môjho strýca Ľuboša. Osud zoslal Jara Vaľka, ktorý v jednom svojom klipe otočil svet hore nohami, čo mi veľmi pomohlo pri rozmýšľaní nad záverečnou scénou filmu. Som si istý, že bez toho Jarisovho prvonápadu by nevznikla v podobe, v akej teraz existuje. Nemožno opomenúť ani Ľuboša, ktorý si v jednu dobrú chvíľu vymyslel príbeh, že v noci spal zavesený dole hlavou až do rána, aby pochopil netopiera ešte lepšie. Zavesil sa do hojdacej siete a zaspal hore nohami. Ja som tomu uveril. Neviem prečo, ale akosi automaticky som sa rozhodol pre Jarisa. Obával som sa, či to vôbec zoberie. Predsa len, filmy zo školy za veľa nestoja – vravel som si. Žije v inom svete, v svete klipov a fotografie plnej energie. Neváhal a prišiel kvôli trom hodinám z Prešova, aby sa zoznámil s Ľubošom a prvý krát sme šli do štôlne na obhliadky s hlavným hrdinom.
Začiatky bývajú rozpačité. Pamätám si na tie momenty veľmi dobre. Už sme ale vedeli, že niečo nakrútime. Ja som ani nevedel poriadne čo, len som vedel, že je to dobrá téma. Ľuboš nás myslím všetkých prekvapoval viac a viac. Samotné nakrúcanie bolo potom súhrou improvizácií kameramana, Ľuboša a režiséra, zvukára Lukáša Kasprzyka – niekedy Miša Džadoňa – a kamaráta Juraja Ištvánika v priestore záhrady rodinného domu v Ladcoch s výhľadom na kameňolom. Jaro je špecifický kameraman aj vďaka poznatkom postprodukcie, čo ho zvýhodňuje. Čudujem sa súčasnému slovenskému filmovému priemyslu, že ho ešte neobjavil v jeho plnej kvalite. Arsy sa podarilo vďaka kolektívu autorov, čo je prísľubom aj pre ďalšie naše spoločné filmy, filmy z nadšenia Jara Vaľka, Iva Mika, Mária Ondriša, Maja Kičáka, Mareka Kráľovského, Jura Šlauku, Barbary Hessovej, Zuzky Jankovičovej, Lukáša Kasprzyka, Borisa Vargu a ďalších, ktorí ešte žijú svoje sny. Som naozaj zvedavý dokedy.
Pokračovanie článku , odpovede Jara Vaľka nájdete v časopise Kinečko číslo 3.
http://www.kinecko.com/