Film je úprimnejší ako život

Projekt, ktorým si žil posledné týždne je dokument o fotografovi Tiborovi Huszárovi. O aký projekt ide? 

- Oslovil ma Ivan Ostrochovský, či by som sa nechcel zapojiť do projektu série dokumentárnych filmov o slovenských fotografoch. Každý diel nakrúca iný režisér. Pôvodne mi ponúkli iného fotografa, ale ja som chcel nakrútiť dokument o Tiborovi Huszárovi. Po prvýkrát som sa s ním stretol ešte počas štúdia, keď som bol na jeho podnet nafilmovať svadbu olašských cigánov. On fotografoval a ja som nakrúcal. To ma fascinovalo. Ivan súhlasil a tak som odišiel s Huszárom do Paríža a strávil s ním týždeň. Ako hovorí, New York je na prácu a Paríž na život. Sú to teda obrazy z Paríža, ktoré by mali ukazovať jeho uvoľnenú atmosféru. Huszár fotí bezprostrednú realitu. Pre mňa to bolo jedno z najkrajších nakrúcaní, aké som doteraz zažil.

Tibor Huszár je výraznou osobnosťou s vyhranenými názormi. Ako prebiehalo nakrúcanie? 

- Vždy je to na začiatku o rešpekte. Nevieš do čoho ideš. Ja som sa s ním predtým stretol iba pri nakrúcaní tej svadby. Pred nakrúcaním som mu povedal čo od neho čakám a dohodli sme sa, takže do Paríža sme už cestovali s istou predstavou. Najskôr bol prekvapený, že s ním chceme stráviť celý týždeň, ale ja nemôžem nakrúcať dva dni. Keď súhlasil s týždňovou spoluprácou, tak som si uvedomil, že je to začiatok, na ktorom sa dá budovať. Mne je blízka najmä jeho bezprostrednosť, on sa nepretvaruje. Každý film, ak ho chceš robiť dobre, je náročný. Navodiť pocit spokojnosti pri tvorbe je pomerne ťažké. Ale film o fotografovi sa robí ľahko v tom zmysle, že máš množstvo obrazového materiálu.

V piatom ročníku si začal nakrúcať svoj absolventský film Comeback z prostredia ilavskej väznice, ktorý sa zaoberá témou reintegrácie. V akom štádiu je teraz? 

- Mám už urobenú prvú strihovú verziu, ale ešte to nie je prvý zostrih, ktorý by sa dal prezentovať. Teraz sa to na chvíľu zastavilo, kým som sa venoval Huszárovi. Momentálne sa dokončenie odsunulo niekedy na jeseň.

Ako si sa dostal k téme reintegrácie väzňov? A bolo jednoduché nájsť vhodných protagonistov?

- Spolupracoval som na projekte, ktorý mal poukázať na to, že sa väzni nedokážu naozaj reintegrovať po prepustení z väzenia. Vinu dával spoločnosti a jej netolerantnosti. Tak vznikol krátky film, ktorý sa zapáčil vedeniu ilavskej väznice. Takže dvere boli otvorené. Dokonca podnet nakrútiť vo väznici dokument prišiel od samotného riaditeľa. Prešiel istý čas, počas ktorého som dozrel a rozhodol som sa mu zavolať, či to ešte platí. Tak sme začali nakrúcať film. 

Na začiatku sme si vybrali piatich väzňov. Predpokladali sme, že nie so všetkými udržíme kontakt a postupne sa to vykryštalizuje. Dvaja z nich zabili človeka, ale nebolo to úmyselné zabitie. Stretli sme sa s chalanom, ktorý zastrelil svoje dievča. Ale to si pri tom stretnutí ani neuvedomíš, oni sa ti takí nezdajú. V konečnej podobe bude film zachytávať príbehy dvoch väzňov a rozhlasovej redaktorky, ktorá tu mapuje tému recidívy a problém reintegrácie väzňov. Pritom žije svoj život plný zaujímavých zážitkov... a otázok, čo tvorí jednu z liniek filmu. Táto linka do filmu pribudla, pretože ma istým spôsobom prestalo uspokojovať zaoberať sa iba pôvodnou témou. Povedal som si, že vyskúšam niečo iné. Zamiešam ešte viac karty. Hľadal som a experimentoval.

Comeback v sebe prepája dokumentárny film s hranými prvkami. Podobný postup sme videli napríklad v tvojom študentskom filme Studený spoj. Baví ťa prepájanie autentického s fiktívnym, alebo je to forma, ktorá pomôže tému komplexnejšie uchopiť? 

- Ja mám rád filmy, ktoré ma nejakým spôsobom dostanú. Chcem dokument niekam posúvať. To je prirodzená potreba. Nechcem tu stáť a rebelovať za nejakú obrodu. Ale neuspokojuje ma to. Chcem sa s tým viac pohrať, zaexperimentovať. Tak, aby sa zdokonaľoval aj formálne. Snažili sme sa, aby aj fikcia vyznela dokumentárne a nebolo ju možné rozoznať. Realita a fikcia splynú. Nebaví má čisto hraný film, lebo mu neverím. A slovenskému hranému filmu už vôbec. Dokument ma nudí prílišným ovládnutím režiséra. Priestor a udalosti ovládnu režiséra natoľko, že ten film nie je sústredený a koncipovaný ako príbeh. A ja mám príbehy rád. Tak som bol k tomu vlastne donútený, ale je to prirodzené donútenie. Ťažko sa mi to formuluje.

Väznica je uzavretý svet, s vlastnými pravidlami, hierarchiou. Ako si sa snažil získať ich dôveru a preniknúť do tohto prostredia? 

- My sme so scenáristom Jurajom Šlaukom na začiatku plánovali, že sa s nimi skamarátime. Pre mňa je dôležitý prvý moment. Obliekli sme sa do väzenských šiat a prišli do cely ako dvaja noví odsúdení trestanci, také šedé myši. Sadli sme si k stolu a všetci si nás obzerali čo sme zač. Až potom sme im povedali, že tu budeme nakrúcať film. Keď sme im vysvetlili o čom to bude, tak nás niekam poslali. Pre nich to bolo samozrejme rozptýlenie, ale nám išlo o to, aby to zaujalo aj ich. Aby niečo medzi nami preskočilo a išli sme do toho spolu. Prvé dva dni nakrúcania boli len o tom, že sme sa s nimi rozprávali pri kartách, v tých mundúroch a dozvedali sme sa rôzne veci. Niekoľko z týchto pasáží bude napokon použitých aj vo filme, napríklad rôzne hlášky, alebo uvedenie vecí do kontextu. Možno sme mali celý čas iba hrať karty. (smiech).

Aké majú oni od filmu očakávania? 

- Oni majú jediné očakávanie – kedy to už bude hotové. Chcú to vidieť. Pre nich malo význam, že sa stretli s mladými ľuďmi. Pohybujú sa v izolovanej skupine kde o nich všetci vedia, že boli v base. A možnosť nájsť si nového kamaráta je veľmi obmedzená. Mňa by ani nebavilo sa s nimi rozprávať, keby to nemalo byť úprimné. Film je v mojom ponímaní úprimnejší ako život. Tam to musí to byť čisté.

A ty? Aké boli tvoje očakávania?

- Ja som chcel s človekom, ktorý prežil 15 rokov vo väzení, zažiť zlomový moment jeho života – prepustenie na slobodu. Pre neho je to v istom zmysle znovuzrodenie. A to je podľa mňa silná téma. Ľudia majú o väzení všelijaké predstavy, ktoré si vytvorili najmä na základe informácií z médií a pri pozeraní filmov.

Ako ťa zasiahla skutočná realita väznice?

- Krátko pred nakrúcaním som videl film Prorok. Prišiel mi naivný a smiešny. Je to úplne iný svet. Na každej izbe funguje hierarchia, ktorá má svoje pravidlá. Často je ich na izbe aj pätnásť, takže sa tam vytvárajú silné sociálne väzby. Snažil som sa do filmu dostať čo najviac zaujímavých vecí. Myslím, že divák sa z Comebacku dozvie, ako funguje basa. Nad čím tí ľudia uvažujú. Mal som ambíciu zachytiť reálne dialógy a pocity.

Bavil by ťa napríklad časozberný dokument? 

- Mám kamaráta, ktorý plánuje vysadiť 3 000 stromov. Myslí si, že je to dobrá investícia, ktorá sa mu po rokoch vráti. Tak možno o tom nakrútim film. Sú to silné filmy a ľudí bavia, lebo čas je vynikajúci rozprávač. Je to rovnaké, ako keď si pozeráš nejaké staré domáce archívne zábery, nakrútené ešte na osmičku. Kvalita nie je dôležitá, ale čas na teba funguje. Spomienky, ktoré na tie zábery máš naviazané. Je to pozitívna emócia.

O Arsy–Versy si hovoril ako o pozitívnom filme. Aký bude Comeback? 

- Aj Huszár je pozitívny film, i keď má temné momenty. Ja sa na svoje filmy teraz dívam s veľkou dávkou irónie. Aj to, čo je smutné, sa mi už dnes až také smutné nezdá. Neviem, či ju cítia aj diváci. Irónia je tam preto, aby film nebol až taký vážny. Ja vo filmoch nechávam intuitívne to, čo ma najviac chytí. A najviac ma dostane, keď je všetko silno ironizované, alebo ideme v istých oblastiach do extrému. Comeback asi nebude šťastný film. Pocit na konci bude ťaživý.

Hrdinovia tvojich filmov sú väčšinou z rôznych okrajových spoločenských societ. Budeš sa podobným témam venovať aj ďalej?

- Mám rozrobený film o amatérskom filmárovi Ivanovi Vredíkovi, ktorý robí westerny. Ešte stále zbieram materiál. On chápe iróniu a tak sa s ním dá dotiahnuť do extrému. Začal som nakrúcať aj film o kapele Swan Bride. Absolvoval som s nimi pred rokom balkánske turné a nakrútil som veľmi zaujímavý materiál. Mapujem súčasne aj ich súkromné životy a zaradím to do konceptu, ktorý sa tým úplne zmení, čo ma na procese tvorby baví. Aj tento projekt vzniká na podnet Ivana Ostrochovského. Pre kapelu ide o veľmi osobný film. Žiaľ na Audiovizuálnom fonde nepochopili, aký má ten film potenciál.

Ako sa ti darí pri získavaní grantov? 

- Comeback bol podporený. Ja má problém vopred presne definovať tému filmu. Viem popísať východiská, predpoklady, ale o čom film bude pochopím naplno až pri nakrúcaní. A to je pre grantové komisie asi ťažké... Pokúšal som sa získať grant aj na hraný film, ktorý má byť o výstupe na imaginárny vrchol. Pýtali sme veľmi málo peňazí, pre hraný film možno najmenej v histórii. A nedostali sme nič. Bolo to ešte len na vývoj scenára a oni už pomaly chceli vedieť, ako to bude celé vyzerať. Ja ich neodsudzujem, mám ich rád, sú to ľudia od filmu a asi to myslia úprimne. Ale podľa mňa skutočne slobodní ľudia nemôžu rozhodovať o grantoch.

Niečo podobné povedala aj Zuza Piussi... 

- Tak pozdravujem Zuzu (smiech). Jej filmy mám rád, páči sa mi, ako rýpe do vecí. To tu nerobí nikto. Najviac mi je ľúto, že slovenská televízia rezignovala na autorský dokument. A na kvalitu. Česká televízia je dobrým príkladom. Keď sa vytvoria externé tvorivé skupiny, medzi ktorými existuje istá súťaž, tak je oveľa vyššie percento pravdepodobnosti, že vzniknú kvalitné diela. A čo je dôležité, zachováva sa kontinuita.

Film Arsy–Versy nazbieral rekordný počet cien. Dodali ti sebavedomie? Motivovali ťa?

- Dlho som sa na tej vlne viezol. Vyhrávaš jednu cenu za druhou čo ti prináša veľa energie. A otvorilo mi to samozrejme dvere. Ale tá vlna je preč. Teraz ma povzbudil film o Huszárovi. Stále má zmysel robiť portréty, objavovať ľudí.

Mariana Jaremková
(filmová publicistka)

foto: Miro Nôta

Linka článku: http://filmsk.sk/show_article.php?id=6950